Dejiny Spojených štátov

Štátny znak USA

Dejiny Spojených štátov amerických počínajú príchodom prvých obyvateľov (Indiánov a Eskimákov) cez Beringiu, zaniknutú pevninu v oblasti dnešného Beringovho prielivu zhruba 10 000 rokov pred naším letopočtom. Niektoré archeologické objavy nasvedčujú možnosť, že na Coloradskej plošine žila neznáma ľudská kultúra už v dobe pred asi 37 000 rokmi.

Prvé ľudské populácie sa postupne rozčlenili na stovky kmeňov a osídlili celé severoamerické územie. Po prvých prieskumných cestách Európanov v 15. a 16. storočí sem v 17. storočí začali prichádzať európski, predovšetkým anglickí kolonisti. Okrem Angličanov na severovýchode sem prichádzali Španieli, budujúci malé osady na Floride a juhozápade, a Francúzi, ktorí sa usadzovali pozdĺž rieky Mississippi a na pobreží Mexického zálivu. Do sedemdesiatych rokov 18. storočia v trinástich britských kolóniách žilo dva a pol milióna ľudí. Po skončení francúzsko-indiánskej vojny v šesťdesiatych rokoch britská vláda uložila rad nových daní a odmietla argumenty kolonistov, že nové zdanenie musia schváliť oni sami. Odpor voči novým daniam, najmä Bostonské pitie čaju (1773), viedlo anglický parlament k uverejneniu trestných zákonov, ktoré mali viesť k ukončeniu samosprávy v kolóniách. Americkí Patrioti (ako sa sami nazývali) sa priklonili k politickej ideológii zvanej republikánstvo, ktoré zdôrazňovalo občiansku povinnosť, cnosť a opozíciu voči korupcii, luxusu a aristokraciu.

Ozbrojený konflikt začal v roku 1775, keď Patrioti vypudili zo všetkých kolónií kráľovských úradníkov a usporiadali masové zhromaždenia. V roku 1776 vyhlásil Druhý kontinentálny kongres nový nezávislý národ, Spojené štáty americké. S pomocou rozsiahlej finančnej a vojenskej pomoci Francúzska a pod vedením generála Georgea Washingtona zvíťazili americkí Patrioti vo vojne za nezávislosť. Parížska zmluva z roku 1783 prisúdila novému štátu územie na východ od rieky Mississippi, s výnimkou Floridy a Kanady. Centrálna vláda zriadená články Konfederácie nedokázala zabezpečiť stabilitu, pretože nedisponovala právomocou vyberať dane a nemala žiadneho výkonného predstaviteľa. V roku 1787 Kongres zvolal Ústavný konvent vo Philadelphii. Ten dal vzniknúť novej ústave, ktorá bola ratifikovaná v roku 1789. V roku 1791 k nej bola doplnená Charta práv, zaručujúca neodňateľné práva. S Washingtonom ako prvým prezidentom a Alexandrom Hamiltonom, jeho hlavným politickým a finančným poradcom, vznikla silná ústredná vláda. Keď sa stal prezidentom Thomas Jefferson, zakúpil od Francúzska Louisianske teritórium, čím sa zdvojnásobila veľkosť Spojených štátov. Druhá a posledná vojna s Britániou bola vybojovaná v rokoch 1812 – 1815.

Pod vplyvom presvedčenia o zjavnom predurčení (Manifest Destiny) sa federálne územia začali rozširovať na západ, k Pacifiku. Územie Spojených štátov bolo vždy veľké, ale počet obyvateľov bol spočiatku pomerne malý, iba 4 milióny v roku 1790. Populačný rast však bol rýchly, v roku 1810 dosiahol 7,2 milióna obyvateľov, v roku 1860 32 miliónov, v roku 1900 76 miliónov, 132 miliónov v roku 1940 a 321 miliónov v roku 2015. Hospodársky rast z hľadiska celkového HDP bol ešte rýchlejší. Ale v porovnaní s európskymi mocnosťami bola vojenská sila národa relatívne obmedzená až do začiatku druhej svetovej vojny. Teritoriálna expanzia bola motivovaná úsilím o získanie lacnej pôdy pre slobodných farmárov a otrokárov. Rozširovanie otroctva sa stávalo čoraz viac kontroverzné a vyvolávalo politické a ústavné boje, ktoré boli vyriešené kompromisom. Otroctvo bolo do roku 1804 zrušené vo všetkých štátoch severne od Mason-Dixonovej línie, ale Juh pokračoval v profitovaní na práci otrokov, predovšetkým pre vysoko ziskové vývozy bavlny, vďaka veľkom dopyte v Európe. V roku 1860 bol zvolený za prezidenta republikán Abraham Lincoln, ktorý svoju kampaň postavil na téme obmedzenia šírenia otroctva a jeho postupnej likvidácii.

Sedem južných štátov, závislých na produkcii bavlny, sa štyri mesiace pred Lincolnovou inauguráciou odtrhlo a neskôr založilo konfederáciu, ktorá však nedosiahla medzinárodného uznania od žiadneho štátu. Konfederácia v roku 1861 začala vojnu so Severom útokom na pevnosť Sumter. Nacionalistické pobúrenie na severe živilo dlhú a vyčerpávajúcu americkú občiansku vojnu (1861 – 1865). Bojovalo sa z veľkej časti na juhu, lebo ohromné materiálne a ľudské zdroje Severu sa ukázali v dlhej vojne ako rozhodujúce. Výsledkom vojny bolo obnovenie Únie, zbedačenia Juhu a zrušenie otroctva. V následnej ére rekonštrukcie (1863 – 1877) boli zákonné a hlasovacie práva rozšírené na oslobodených otrokov. Federálna vláda získala oveľa väčšiu moc a vďaka štrnástemu dodatku Ústavy v roku 1868 dostala výslovnú povinnosť chrániť individuálne práva. Keď však v 70. rokoch 19. storočia bieli Demokrati znovu získali moc na juhu, často vďaka zastrašovaniu čiernych voličov polovojenskými skupinami, došlo k prijatiu tzv. "Zákonov Jima Crowa", zachovávajúcich nadradenosť bieleho obyvateľstva a prijatie ustanovenia, zbavujúce volebného práva väčšinu Afroameričanov a mnoho chudobných bielych. Táto situácia pokračovala po celé desaťročia až do vzniku hnutia občianskych práv v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a prijatie federálnej legislatívy k presadzovaniu ústavných práv.

Na prelome 20. storočia sa Spojené štáty stali poprednou svetovou priemyselnou veľmocou vďaka prudkému rozvoju podnikania na severovýchode a stredozápade a príchode miliónov prisťahovaleckých robotníkov a poľnohospodárov z Európy. Celoštátna železničná sieť bola dokončená za pomoci práce čínskych prisťahovalcov, rozsiahle ťažobné a priemyselné podniky industrializoval severovýchod a stredozápad. Masová nespokojnosť s korupciou, neefektívnosťou a tradicionalistickej politiky dala vzniknúť progresívnemu hnutiu, ktoré počas 90. rokov 19. storočia až 20. rokov 20. storočia iniciovalo mnoho sociálnych a politických reforiem. V roku 1920 devätnásty dodatok Ústavy zaručil volebné právo žien. Potom nasledoval 16. a 17. dodatok z roku 1913, ktoré stanovili prvý národný daň z príjmov a priamu voľbu amerických senátorov do Kongresu. Hoci boli Spojené štáty počas prvej svetovej vojny spočiatku neutrálne, v roku 1917 vyhlásili vojnu Nemecku a prispeli k víťazstvu Spojencov v nasledujúcom roku.

Éra prosperity 20. rokov skončila krachom na newyorskej burze v októbri 1929 a následným nástupom celosvetovej hospodárskej krízy trvajúcej celé ďalšie desaťročie. Demokratický prezident Franklin D. Roosevelt ukončil obdobie republikánskej dominancie v Bielom dome a realizoval svoje programy nazývané "Nový údel" pre pomoc, obnovu a reformu. Nový údel, ktorý definoval moderný americký liberalizmus, zahŕňal pomoc pre nezamestnaných, podpory pre poľnohospodárov, systém sociálneho zabezpečenia a minimálnu mzdu. Po japonskom útoku na Pearl Harbor v decembri 1941 vstúpili Spojené štáty do druhej svetovej vojny po boku Británie, Sovietskeho zväzu, Číny a ďalších spojeneckých národov. USA financovali spojenecké vojenské úsilie a pomohli poraziť nacistické Nemecko na európskom bojisku. Vojnové úsilie vyvrcholilo použitím novo vynájdených jadrových zbraní na japonské mestá, čo prispelo k porážke cisárskeho Japonska.

Spojené štáty a Sovietsky zväz vyšli z druhej svetovej vojny ako vzájomne súperiace superveľmoci. Počas studenej vojny sa USA a ZSSR nepriamo konfrontovali v pretekoch v zbrojení, vo vesmírnom pretekaní, v rôznych zástupných vojnách a propagandistických kampaniach. Americká zahraničná politika bola počas studenej vojny založená na podpore Západnej Európy a Japonska spolu s politikou zadržiavania, ktorá mala brániť šíreniu komunizmu. To bol aj hlavný dôvod vstupu Spojených štátov do vojen v Kórei a vo Vietname. V šesťdesiatych rokoch, z veľkej časti vďaka sile hnutia za občianske práva, bola prijatá ďalšia vlna sociálnych reforiem presadzovaním ústavných práv voľby a slobody pohybu pre Afroameričanov a iné rasovej menšiny. Studená vojna skončila s rozpadom Sovietskeho zväzu v roku 1991 a Spojené štáty zostali jedinou svetovou superveľmocou.

Po studenej vojne sa Spojené štáty zamerali na medzinárodné konflikty na Blízkom východe v reakcii na vojnu v Zálive na začiatku 90. rokov. Počiatok 21. storočia poznačili útoky al-Kájdy z 11. septembra 2001, ktoré nasledovali vojny vedenej USA v Iraku a Afganistane. V roku 2008 postihla Spojené štáty najhoršia hospodárska kríza od čias Veľkej krízy 30. rokov, po ktorej nasleduje obdobie pomalšieho tempa rastu ekonomiky v priebehu 10. rokov 21. storočia.

Teritoriálna expanzia Spojených štátov 1776 – 1959.
Rozdelenie podľa vstupu štátu do únie.

     1776 – 1790

     1791 – 1799

     1800 – 1819

     1820 – 1839

     1840 – 1859

     1860 – 1879

     1880 – 1899

     1900 – 1950

     1950 – 1959

Animácia časovej osi vstupu štátov do únie

Predkolumbovská éra

Mapa zobrazujúca približnú pozíciu nezaľadneného koridoru a špecifických paleoindiánskych sídlisk (teória kultúry Clovis)

Nie je s určitosťou známe, ako alebo kedy domorodí Američania prvýkrát osídlili americký kontinent a územie dnešných Spojených štátov. Podľa prevažujúcej teórie ľudia migrovali z Eurázie cez Beringiu, pozemný most, ktorý počas doby ľadovej spájal Sibír s dnešnou Aljaškou, a potom sa rozšírili na juh po všetkých amerických kontinentoch a pravdepodobne dorazili až k hraniciam Antarktického polostrova. Táto migrácia snáď začala už pred 30 000 rokmi a pokračovala až do doby pred približne 10 000 rokmi, kedy pozemný most zaplavilo stúpanie morskej hladiny, spôsobené ukončením poslednej doby ľadovej. Títo ranní obyvatelia, nazývaní Paleoameričania, sa čoskoro rozčlenili do mnohých stoviek kultúrne odlišných národov a kmeňov.

Predkolumbovská éra zahŕňa všetky podrobnejšie delenie histórie a prehistórie Ameriky pred významnejšou prítomnosťou Európanov na amerických kontinentoch, počnúc obdobím pôvodného osídlenia v období mladého paleolitu až k európskej kolonizácii v ranom novoveku. Kým z technického hľadiska sa vzťahuje na obdobie pred plavbami Krištofa Kolumba v rokoch 1492 – 1504, v praxi tento termín zvyčajne zahŕňa históriu amerických domorodých kultúr až do ich podmanenia alebo významného ovplyvnenia Európanov, aj keď sa to stalo po desaťročiach alebo dokonca storočiach po prvom Kolumbovom pristátí.

Vývoj pôvodného osídlenia pred príchodom Európanov

Kultúra domorodých Američanov (indiánov) mladšej doby kamennej sa obvykle necharakterizuje ako „neolitická“ (na rozdiel od kultúr v Eurázii, Afrike a inde) ale člení sa do piatich fáz, a iba do troch v prípade Severnej Ameriky:

• Kamenné obdobie (Paleoindiáni) (18000 pred Kr. – 8000 pred Kr.) – prevažoval lov veľkej zveri. Príklady zahŕňajú kultúry Clovis, Folsom, Dalton a i.
• Archaické obdobie (8000 pred Kr. – 1000 po Kr.) – vzrastal význam zberačstva, lovecký spôsob života klesal na význame. Príklady zahŕňajú kultúru Archaic Southwest alebo kultúru Poverty Point.
• Post-archaické obdobie (1000 – súčasnosť) – rozvoj dedinského poľnohospodárstva, stavba budov, pyramíd atď. Zahŕňa napríklad kultúry Pueblo, Mississippi, Hopewell, Freemont a ďalšie.

Severnú Ameriku obsadili početné paleoindiánske kultúry. Niektoré sa rozkladali okolo Veľkých planín a Veľkých jazier, na území moderných Spojených štátov amerických a Kanady, rovnako ako na priľahlých oblastiach na západe a juhozápade. Podľa orálnych dejín mnohé domorodé národy Ameriky žijú na tomto kontinente od svojho vzniku, ktorý je opísaný širokou škálou tradičných príbehov o stvorení sveta. Iné kmene majú príbehy, ktoré popisujú migráciu dlhou krajinou a cez veľkú rieku, ktorá je považovaná za rieku Mississippi. Genetické a lingvistické dáta spájajú pôvodné obyvateľstvo tohto kontinentu s pravekými obyvateľmi severovýchodnej Ázie. Archeologické a lingvistické údaje umožnili vedcom objavenie niektorých migrácii v rámci kontinentu.

Hlavné kultúry

Adenská kultúra: bola to domorodá americká kultúra, ktorá existovala v čase od 1000 pred Kr. až 200 pred Kr., V období známom ako rané obdobie Woodland. Adenská kultúra zahŕňa pravdepodobne väčší počet príbuzných indiánskych spoločenstiev, ktoré zdieľali pohrebné komplexy a ceremoniálne systémy.

Kultúra Coles Creek: táto kultúra sa rozvíjala v údolí dolného toku Mississippi, časovo sa radí medzi poslednú fázu obdobia Woodland a následné obdobie kultúry Plaquemine, ktorej je jej predchodcom. Obdobie je charakterizované vzrastajúcim užívaním plochých násypov ako základov pod obydlia, usporiadaných okolo centrálneho námestia, zložitejšie politické inštitúcie a stratégie obživy, ktoré boli stále zakotvené v pestovaní pôvodných domestikovaných plodín a lovu namiesto nepôvodnej kukurice, ktorá prevládla v následnom období mississippskej kultúry Plaquemine. Kultúru pôvodne definoval podľa jedinečnej výzdoby šamotovej keramiky archeológ James A. Ford počas svojich prieskumov na archeologickom nálezisku Mazique.

Hohokamská kultúra: bola to kultúra sústredená okolo amerického juhozápadu. Ľudia ranej kultúry Hohokam založili rad malých osád pozdĺž stredného toku rieky Gila. Pestovali kukuricu, tekvicu a fazuľu. Komunity sa nachádzali v blízkosti kvalitnej ornej pôdy, pričom v skorších dobách tejto kultúry bolo bežné suché poľnohospodárstvo. Charakteristickým znakom tejto kultúry je hrnčiarska technika paddle-and-anvil. Klasické obdobie kultúry zaznamenalo vzostup architektúry a keramiky. Budovy na vyvýšených zemných mohylách boli zoskupené do dvorcov, obohnaných múrom. Ploché mohyly boli stavané pozdĺž toku rieky, rovnako ako zavlažovacie kanály, čo naznačuje, že tieto lokality boli správnymi centrami, ktoré rozdeľovali vodu a koordinovali práce na kanáloch. Začala vznikať polychrómovaná keramika a pochovávanie do zeme nahradilo predchádzajúce spaľovanie mŕtvych. Obchodovalo sa s mušľami a iným exotickým tovarom. Sociálne a klimatické faktory viedli k úpadku a opusteniu územia po roku 1400 n. L.

Kultúra Starých Pueblanov (Anasaziovia): táto kultúra pokrývala súčasný americký región štyroch rohov, zahŕňajúce južný Utah, severnú Arizonu, severozápadne Nové Mexiko a juhozápadne Colorado. Predpokladá sa, že kultúra Pueblanov sa aspoň z časti vyvinula z Osharskej tradície, ktorá sa zase vyvinula z kultúry Picos. Žili v obydliach rôznych typov, medzi ktoré patrili malé rodinné zemnice, väčšie klanové stavby, veľká puebla (dedina) a domy v skalných previsoch. Pueblani vytvorili komplexnú sieť osídlenia, ktoré sa tiahli cez Koloradsku plošinu a spájala stovky komunít a populačných centier. Kultúra je pravdepodobne najlepšie známa vďaka kamenným a zemným obydliam postavených v stenách skalných previsov, najmä počas obdobia Pueblo II a Pueblo III.

Monks Mound v Cahokia (Zoznam svetového dedičstva UNESCO). Umiestnenie betónového schodiska sleduje približný priebeh pôvodných drevených schodov.

Mississippská kultúra: rozšírila sa v údoliach riek Ohio a Mississippi, jej stavby sa vyskytovali po celom juhovýchode. Vytvorila najväčšiu územnú plochu v Severnej Amerike severne od Mexika, najvýznamnejším z nich v Cahokia, na prítoku rieky Mississippi v dnešnom štáte Illinois.

Kultúra Irokézov: Irokézska liga národov alebo tiež "Ľudia z dlhého domu" so sídlom v dnešnej severnej a západnej časti štátu New York mala v polovici 15. storočia podobu konfederácie. Podľa niektorých názorov táto kultúra prispela k formovaniu politickej podoby neskorších Spojených štátov, vzhľadom na to že sa Irokézsky systém podobný federácii odlišoval od silných, centralizovaných európskych monarchií, táto myšlienka však nie je všeobecne akceptovaná.

Počas vojen Irokézovia donútili niekoľko kmeňov k odchodu na západ, na území, ktoré bolo ich tradičnou krajinou západne od rieky Mississippi. Kmene pochádzajúce z údolia rieky Ohio a ktoré sa presťahovali na západ, zahŕňali ľud Osage, Kaw, Ponca a Omaha. Do polovice 17. storočia sa znovu usadili vo svojich historických krajinách na území dnešného Kansasu, Nebrasky, Arkansasu a Oklahomy. Kmeň Osage bojoval s domorodcami jazyka Caddo, do polovice 18. storočia ich vytlačil a ovládol svoje nové historické územie.

Domorodý vývoj na Havaji

História domorodých obyvateľov na Havaji začína osídlením Polynézanmi medzi 1. a 10. storočím. Oblasť okolo roku 1200 objavili tahitskí prieskumníci, ktorí sa tu tiež začali usadzovať. Tým začal vzostup havajskej civilizácie, ktorá bola izolovaná od zvyšku sveta ďalších 500 rokov až do príchodu Britov. Európania zastúpení britským objaviteľom kapitánom Jamesom Cookom dorazili na Havajské ostrovy v roku 1778. Počas piatich rokov kontaktu európska vojenská technológia pomohla Kamehameohovi I. podrobiť si väčšinu obyvateľstva a prvýkrát v histórii zjednotiť ostrovy založením Havajského kráľovstva.

Koloniálne obdobie

Európske územné nároky v Severnej Amerike, okolo roku 1750

     Francúzsko

     Veľká Británia

     Španielsko

Po období prieskumu sponzorovaného významnými európskymi štátmi bolo prvé úspešné osídlenie založené Angličanmi v roku 1607 vo Virgínii (Jameston). Európania do novej krajiny priviedli kone, dobytok a ošípané, odtiaľ naopak priviezli do Európy kukuricu, zemiaky, tabak, fazuľu, tekvice a morky. Mnohí prieskumníci a ranní osadníci Ameriky zomreli kvôli nákaze novými chorobami. Oveľa horšie účinky však mali kolonistami zavlečené euroázijské choroby, predovšetkým osýpky a kiahne, na domorodých Američanov, pretože tí voči nim nemali imunitu. Následkom toho boli rozsiahle epidémie a hromadné vymieranie domorodcov, obvykle ešte pred začiatkom rozsiahlejšieho európskeho osídľovania. Ich spoločenstvá boli touto mierou úmrtia zdevastované a ich jadrá zanikli.

Španielska, holandská a francúzska kolonizácia

Španieli

Španielski prieskumníci boli prvými európskymi zástupcami v Amerike. Dorazili s druhou expedíciou Krištofa Kolumba, ktorá 19. novembra 1493 dosiahla brehy Portorika. Ďalší Španieli dorazili v roku 1513 na Floridu. Španielske expedície rýchlo postúpili až do Apalačských vrchov, k rieke Mississippi, do Grand Canyonu a na Veľké prérie. V roku 1540 podnikol Hernando de Soto rozsiahly prieskum juhovýchodu.

Toho istého roku 1540 Francisco Vásquez de Coronado uskutočnil prieskumnú cestu z Arizony do centrálneho Kansasu. Malé španielske osady sa časom stali dôležitými mestami, ako San Antonio v Texase, Albuquerque v Novom Mexiku, Tucson v Arizone alebo Los Angeles a San Francisco v Kalifornii.

Holanďania

Nové Holandsko bola holandská kolónia založená v 17. storočí s jadrom na mieste dnešného New York City a v údolí rieky Hudson. Holanďania obchodovali s kožušinami s indiánmi na severe. Kolónie slúžili ako prekážka v expanzii britských osadníkov z Nového Anglicka. Napriek tomu že holandskí osadníci boli kalvinisti a zaviedli v Amerike Reformovanú cirkev, tolerovali aj iné náboženstva a kultúry.

Holandské kolónie v roku 1664 obsadila Británia, napriek tomu zanechali trvalý vplyv na americký kultúrny a politický život. Medzi významných Američanov holandského pôvodu patrili napríklad Martin Van Buren, Theodore Roosevelt alebo Franklin Delano Roosevelt.

Francúzi

Nové Francúzsko bola oblasť Severnej Ameriky kolonizovaná Francúzskom v rokoch 1534 – 1763. Mimo Québecu a Akádie žilo len málo trvalých osadníkov, ale Francúzi nadviazali rozsiahle obchodné vzťahy s americkými indiánmi v oblasti Veľkých jazier a na stredozápade. Francúzske osídlenie pozdĺž riek Mississippi a Illinois pozostávalo z poľnohospodárskych komunít, ktoré zásobovali potravinami osady na pobreží Mexického zálivu. Francúzi založili v Louisiane plantáže a osady New Orleans, Mobile a Biloxi.

Slobodná čierna žena z New Orleansu, maľba z neskorého 18. storočia

Konfederácia Wabanaki a väčšina kmeňov z oblasti Veľkých jazier boli spojencami Nového Francúzska počas štyroch francúzskych a indiánskych vojen (vojna kráľa Viliama, vojna kráľovnej Anny, vojna kráľa Juraja a francúzsko-indiánska vojna), zatiaľ čo na strane britských kolónií stála konfederácia Irokézov. Počas francúzsko-indiánskej vojny – severoamerickej časti sedemročnej vojny – Nové Anglicko úspešne bojovalo proti francúzskej Akádii. Briti z Akádie vyhnali Francúzov a v kolónii, premenovanej na Nové Škótsko, ich nahradili noví osadníci z Nového Anglicka. Nakoniec sa niektorí bývalí Akádiania usadili v Louisiane, kde vytvorili typickú vidiecku kultúru Cajun, ktorá existuje do súčasnosti. Odkupom Louisiany Spojenými štátmi v roku 1803 sa stali americkými občanmi. Ostatné francúzske osady pozdĺž riek Mississippi a Illinois boli absorbované následkom vlny amerických osadníkov, prichádzajúcich od 70. rokov 18. storočia, alebo sa ich obyvatelia presťahovali na západ. Francúzsky vplyv a jazyk v New Orleanse, Louisiane a na pobreží Mexického zálivu bol trvalejší; obzvlášť New Orleans bol pozoruhodný svojou veľkou populáciou slobodného farebného obyvateľstva v dobe pred občianskou vojnou.

Britská kolonizácia

Loď Mayflower, ktorá dopravila Pútnikov do Nového sveta. Počas prvej zimy v Plymouthe zomrela asi polovica Pútníkov.

Pás krajiny pozdĺž východného pobrežia bol počas 17. storočia osídlený prevažne anglickými kolonistami, spolu s ďaleko menším počtom holandských a švédskych kolonistov. Podobu koloniálnej Ameriky utváral jednak silný nedostatok pracovných síl, čo viedlo k zavedeniu foriem neslobodnej pracovnej sily, ako je otroctvo a zmluvná služba, a jednak politická tolerancia materskej krajiny, ktorá nevynucovala striktnú poslušnosť kolónií (tzv. „Blahodarné zanedbávanie“, anglicky Salutary neglect). Viac než polovica všetkých európskych prisťahovalcov do amerických kolónií prišla ako zmluvní služobníci. „Blahodarné zanedbávanie“ umožnilo vytvoriť svojbytný americký duch, odlišný od svojich európskych zakladateľov.

Indiánsky masaker osadníkov v Jamestownu v roku 1622. Čoskoro sa kolonisti na juhu obávali všetkých domorodcov ako nepriateľov.

Prvá úspešná anglická kolónia, Jamestown, bola založená v roku 1607 na rieke James vo Virgínii. Jamestown upadal po celé desaťročia, pokiaľ v 2. polovici 17. storočia nedorazila nová vlna osadníkov, ktorá zaviedla komerčné poľnohospodárstvo založené na pestovaní tabaku. Od neskorých 10. rokov 17. storočia až do Americkej revolúcie deportovali Briti do svojich amerických kolónií zhruba 50 000 odsúdzencov. Jedným z vážnych prípadov konfliktu medzi domorodcami a kolonistami bolo povstanie Powhatanov vo Virgínii v roku 1622, pri ktorom indiáni zabili stovky anglických osadníkov. Nasledovala ju druhá anglo-powhatanská vojna. Najväčšími konfliktami medzi domorodými indiánmi a anglickými osadníkmi v 17. storočí bola vojna kráľa Filipa v Novom Anglicku a Yamaseeska vojna v Južnej Karolíne v 2. desaťročí 18. storočia.

Nové Anglicko bolo pôvodne osídlené predovšetkým puritánmi. Otcovia pútnici založili v roku 1620 Plymouthsku kolóniu, po ktorej nasledovalo vytvorenie kolónie v zátoke Massachusetts v roku 1630. Tieto stredné kolónie, skladajúce sa zo súčasných štátov New York, New Jersey, Pensylvánia a Delaware sa vyznačovali veľkou rozmanitosťou. Prvým pokusom o anglické osídlenie na juh od Virgínie sa stala provincia Carolina, v ktorej bola v roku 1733 založená posledná z trinástich amerických kolónií, Georgia.

Kolónie boli charakteristické náboženskou rozmanitosťou, s kongregacionalistami v Novom Anglicku, nemeckými a holandskými reformistami v stredných kolóniách, katolíkmi v Marylande, a škótsko-írskými presbyteriánmi na západe. Medzi pôvodnými osadníkmi v mestách Nového Anglicka a na juhu boli aj Sefardskí Židia. Mnoho prisťahovalcov prišlo ako náboženskí utečenci: francúzski hugenoti sa usadili v New Yorku, Virgínii a v Severnej a Južnej Karolíne. Mnohí kráľovskí úradníci a obchodníci boli Anglikáni.

Religiozita v kolóniách sa značne rozšírila po takzvanom „Prvom veľkom prebudení“ v 40. rokoch 18. storočia, vedenom kazateľmi ako Jonathan Edwards a George Whitefield. Americkí evanjelikalisti zasiahnutí Prebudením kládli zvýšený dôraz na vyliatí Ducha svätého a konverziu nových veriacich. Ďalšie náboženské obrodenie tieto charakteristické znaky zachovala a preniesla novo vytvorený evanjelikalizmus do ranej republiky a pripravila pôdu pre „Druhé veľké prebudenie“, ktoré začalo koncom 90. rokov 18. storočia. V raných fázach hlásali evanjelikáni na juhu, ako metodisti a baptisti, náboženskú slobodu a zrušenie otroctva; konvertovali mnoho otrokov a niektorých z nich uznávali ako kazateľov.

Otroci na tabakových plantážach vo Virgínii, cca 1670

Každá z 13 amerických kolónií mala trochu inú vládnu štruktúru. Najvyšším predstaviteľom kolónie bol guvernér menovaný z Londýna, ktorý riadil výkonnú správu a spoliehal na miestne volenú legislatívu pri hlasovaní o daniach a vydávaní zákonov. Od 18. storočia americké kolónie veľmi rýchlo rástli v dôsledku nízkej úmrtnosti spolu s dostatočným množstvom dostupnej pôdy a potravín. Kolónie sa stali bohatšími než väčšina častí domácej Británie a priťahovali neustály tok prisťahovalcov, hlavne dospievajúcich, ktorí prichádzali ako zmluvní služobníci.

Pre prácu na tabakových a ryžových plantážach sa dovážali africkí otroci z britských kolónií v Západnej Indie. Do 70. rokov 18. storočia africkí otroci predstavovali pätinu americkej populácie. Kolónie neuvažovali o nezávislosti od Británie do tej doby, pokiaľ potrebovali britskú vojenskú podporu proti francúzskym a španielskym mocnostiam. Tieto hrozby však po roku 1765 pominuli. V duchu merkantilizmu považovala britská vláda americké kolónie predovšetkým ako prostriedok k zaisteniu blahobytu materskej krajiny.

Kolónie počas 18. storočia

V Južnej Karolíne a vo Virgínii vznikla vyššia vrstva s bohatstvom založeným na veľkých plantážach obhospodarovaných otrokmi, ktorá mala významnú politickú moc a dokonca disponovala aj kontrolou nad kostolmi. Iba v severnej časti štátu New York existoval unikátny spoločenský systém, kde holandskí farmári pracovali na pôde prenajatej od bohatých holandských držiteľov, ako bola rodina Rensselaerov. Ostatné kolónie, predovšetkým Pensylvánia, boli viac rovnostárske. V polovici 18. storočia bola Pensylvánia v podstate kolóniou strednej triedy, ktorá mala len malý rešpekt ku svojej nepočetnej vyššej triede.

Politická integrácia a autonómia

„Spojiť sa alebo zahynúť“ (Join or Die), politická karikatúra z roku 1756 od Benjamina Franklina, nabádajúca kolónie k spojeniu počas francúzsko-indiánskej vojny.

Francúzsko-indiánska vojna (1754 – 63) – súčasť väčšieho globálneho konfliktu, sedemročnej vojny – bola prelomovou udalosťou v politickom vývoji kolónií. Vplyv hlavných konkurentov britskej koruny v severnej Amerike, Francúzov a severoamerických indiánov, sa výrazne znížil a územie trinástich kolónií expandovalo na úkor území Nového Francúzska, a to ako aj v Kanade, tak aj na teritóriu Louisiana. Vojnové úsilie navyše viedlo k väčšej politickej integrácii kolónií, ktorej odrazom bol kongres v Albany a symbolom výzva Benjamina Franklina k tomu, aby sa kolónie „spojili alebo zahynuli“ (Join or Die). Franklin bol mužom mnohých vynálezov – jedným z nich bol koncept Spojených štátov amerických, ktorý vznikol po roku 1765 a dosiahol uskutočnenie v júli 1776.

Po britskej akvizícii francúzskeho územia v Severnej Amerike vydal kráľ Juraj III. v roku 1763 dekrét s cieľom usporiadať novú severoamerickú ríšu a chrániť domorodých indiánov pred koloniálnou expanziou na západ od Apalačských vrchov. Počas nasledujúcich rokov začalo vznikať napätie vo vzťahoch medzi kolonistami a Korunou. Britský parlament schválil v roku 1765 tzv. Kolkový zákon, uvaľujúci daň na kolónie, bez toho aby prešiel koloniálnou legislatívou. Tým vznikla otázka, či má Parlament toto právo zdaniť Američanov, ktorí v ňom nie sú zastúpení. Pod heslom „Žiadne zdanenie bez zastúpenia“ ("No taxation without representation"), kolonisti odmietali platiť dane, pričom napätie v neskorších šesťdesiatych a na počiatku sedemdesiatych rokov naďalej stúpalo.

Maľba z roku 1846 zobrazujúca Bostonský čajový večierok v roku 1773.

Hustota obyvateľstva na území amerických kolónií v roku 1775 (obyvatelia na km²)

Bostonský čajový večierok v roku 1773 bol priamou akciou aktivistov v meste Boston, ktorí tak protestovali proti novej dani na čaj. Parlament reagoval nasledujúceho roku vydaním tzv. Donucovacích zákonov (Coercive Acts), ktoré zbavili Massachusetts jeho historického práva na samosprávu a nastolili v ňom vojenskú správu, čo vyvolalo pobúrenie a odpor vo všetkých trinástich kolóniách. Vodcovia Patriotov zvolali zo všetkých kolónií prvý kontinentálny kongres, aby koordinovali svoj odpor voči Donucovacím zákonom. Kongres vyzval na bojkot britského obchodu, vydal súpis práv a sťažností a žiadal kráľa o nápravu týchto krívd. Odvolanie sa ku Korune nemalo žiadny účinok a následne bol v roku 1775 zvolaný druhý kontinentálny kongres, s cieľom zorganizovať obranu kolónií proti britskej armáde.

Obyčajní ľudia povstali proti Britom aj napriek tomu, že nechápali úplne ideologické dôvody svojich predstaviteľov. Mali silné cítenie pre „práva“, ktoré podľa ich mienky Briti zámerne porušovali – práva na samosprávu, spravodlivé jednanie a vládu založenú na všeobecnom súhlase. Boli veľmi citliví na známky tyranie, ktorú videli v príchode britskej armády do Bostonu, aby potrestala tamojších obyvateľov. Tým rástol ich pocit bezprávia, čo viedlo k hnevu a túžbe po odplate. Kolonisti verili, že Boh je na ich strane.

Pokiaľ ide o politické hodnoty, Američania boli do značnej miery zjednotení pod ideou republikánstva, ktoré odmietalo aristokraciu a kládlo dôraz na občiansku povinnosť a morálnu čistotu. Pre Otcov zakladateľov, podľa mienky niektorých historikov, „republikánstvo reprezentovalo viac než určitú formu vlády. Bol to spôsob života, základná ideológia, nekompromisný záväzok k slobode a úplné odmietnutie aristokracie.“

Americká revolúcia

Washingtonovo prekvapivé prekročenie rieky Delaware v decembri 1776 bolo významným obratom po strate New York City; jeho armáda porazila Britov v dvoch bitkách a obsadila New Jersey. (Obraz Emanuela Leutzeho z roku 1851)

Trinásť kolónií začalo v roku 1775 povstanie proti britskej vláde a v roku 1776 vyhlásilo svoju nezávislosť ako Spojené štáty americké. Americká revolučná vojna (1775 – 83) začala bitkou o Lexington a Concord v apríli 1775, keď sa Briti snažili zabaviť zásoby munície a zatknúť vodcov Patriotov. V roku 1777 Američania zajali britskú inváznu armádu v bitke pri Saratoge, zaistili severovýchod a prinútili Francúzov na vytvorenie vojenskej aliancie so Spojenými štátmi. Francúzsko si priviedlo ako spojencov Španielsko a Holandsko, čím vyrovnalo vojenské a námorne sily na oboch stranách, pretože Británia žiadnych spojencov nemala.

Veliteľ Američanov, generál George Washington (1732 – 99) sa osvedčil ako vynikajúci organizátor a administrátor. Dokázal obratne jednať s Kongresom a guvernérmi štátov, vyberal a mentoroval svojich vyšších dôstojníkov, zaisťoval podporu a výcvik svojich vojsk a udržoval idealistickú republikánsku armádu. Jeho najväčšou výzvou bola logistika, pretože ani Kongres, ani štáty nemali finančné prostriedky na dostatočné zaistenie výstroja, munície, oblečenie, žoldu alebo dokonca potravín pre vojakov.

Washingtona ako taktika v bitkách často prekonávali jeho britskí protivníci. Ako stratég mal však lepšiu predstavu ako vyhrať vojnu. Briti proti kolóniám poslali štyri invázne armády. Washingtonova stratégia vypudila prvú armádu z Bostonu v roku 1776 a bola zodpovedná za kapituláciu druhej a tretej armády v bitke pri Saratoge (1777) a Yorktowne (1781). Dokázal obmedziť Britmi ovládané územie v New York City a niekoľko ďalších území, zatiaľ čo Patrioti udržovali kontrolu nad veľkou väčšinou populácie.

Vyhlásenie nezávislosti na obraze Johna Trumbulla

Lojalisti, na ktorých Briti príliš spoliehali, tvorili asi 20 % populácie, ale nikdy neboli dobre organizovaní. Po skončení vojny britská armáda v novembri 1783 odplávala z New Yorku, s ňou odišli aj vedúci predstavitelia lojalistov. Na prekvapenie svetovej verejnosti Washington neuzurpoval moc v novej republike, ale miesto toho sa vrátil na svoju farmu vo Virgínii. Politológ Seymour Martin Lipset poznamenal, že „Spojené štáty boli prvou veľkou kolóniou, ktorá sa úspešne vzbúrila proti koloniálnej nadvláde. V tomto zmysle išlo o prvý 'nový národ'“.

Druhý kontinentálny kongres, konaný v Philadelphii, vyhlásil 4. júla 1776 nezávislosť „Spojených štátov amerických“ v Deklarácii nezávislosti. Nový útvar bol založený na osvietenských ideáloch liberalizmu, ktoré Thomas Jefferson opísal ako neodcudziteľné práva na „život, slobodu a hľadanie šťastia“, a silne zakotvené na republikánskych princípoch. Republikánstvo zdôrazňovalo zvrchovanosť ľudu, vyžadovalo občiansku službu a odmietalo akúkoľvek formu aristokracie.

Rané roky novej republiky

Konfederácia a konštitúcia

V roku 1781 došlo k formálnej ratifikácii Článkov Konfederácie, ktoré zriadili ústrednú národnú vládu, pričom každý zo štátov únie si zachoval samostatnú vnútornú a ekonomickú politiku.

Počas 80. rokov 18. storočia dokázala národná vláda vyriešiť otázku západných teritórií, čo boli územia, ktoré podstúpili jednotlivé štáty Kongresu a následne sa stali teritóriom. Ako postupovala migrácia osadníkov na severozápad, tieto teritória sa čoskoro stali štátmi. Nacionalisti sa obávali, že nový národ je príliš krehký, než aby odolal medzinárodnému konfliktu alebo dokonca vnútorným povstaniam, ako bolo Shaysovo povstanie v roku 1786 v Massachusetts.

Scéna z philadelphského ústavného konventu, obraz Howarda Christyho.

Nacionalisti – väčšinu z nich tvorili vojnoví veteráni – sa organizovali v každom štáte a presvedčili Kongres, aby v roku 1787 zvolal konvent vo Philadelphii. Delegáti zo všetkých štátov spísali novú ústavu, ktorá vytvorila omnoho silnejšiu a efektívnejšiu ústrednú vládu, so silným prezidentom a právom udeľovať dane. Nová vláda odrážala prevažujúce republikánske ideály záruky osobnej slobody a obmedzovanie moci vlády prostredníctvom systému deľby moci.

Kongres dostal právomoc zakázať medzinárodný obchod s otrokmi po 20 rokoch (čo urobil v roku 1807). Kompromis poskytol južným štátom zastúpenie v Kongrese neúmerne k veľkosti ich slobodnej populácie tým, že započítal tri pätiny počtu otrokov do celkovej populácie každého štátu. Toto ustanovenie zvýšilo politickú silu južných predstaviteľov v Kongrese, hlavne preto, že otroctvo sa rozšírilo na ďaleký juh vďaka vysídleniu domorodých indiánov a prepravou otrokov rozsiahlym domácim obchodom.

Kvôli upokojeniu antifederalistov obávajúcich sa príliš silnej národnej vlády došlo v roku 1791 k prijatiu Listiny práv (Bill of Rights). Tá obsahovala prvých desať dodatkov k ústave, ktoré zaručovali individuálne slobody ako je sloboda prejavu a náboženského vyznania, právo na súd a konštatovala, že občania a štáty majú vyhradené práva (ktoré však neboli špecifikované).

Nový prezident

George Washington, víťaz vojny za nezávislosť a prvý prezident zostáva dodnes jedným z najvýznamnejších Američanov.

George Washington – hrdina americkej vojny za nezávislosť, veliteľ kontinentálnej armády a prezident ústavodarného zhromaždenia – sa v roku 1789 stal prvým prezidentom Spojených štátov podľa novej ústavy. Hlavné mesto sa presunulo z New Yorku najprv do Philadelphie a nakoniec v roku 1800 do Washingtonu D.C.

Hlavným úspechom Washingtonovej administratívy sa stalo zostavenie silnej národnej vlády, ktorú všetci Američania nespochybniteľne uznali. Jeho vláda, pod dôrazným vedením ministra financií Alexandra Hamiltona, prevzala dlhy štátov (držitelia dlhu dostali federálne dlhopisy), na stabilizáciu finančného systému vytvorila národnú banku (Bank of the United States) a zaviedla jednotný systém taríf (importných daní) a iných daní na splácanie dlhu a vytvorenie finančnej infraštruktúry. Na podporu svojich programov vytvoril Hamilton novú politickú stranu – prvú na svete založenou na voličoch – Federalistickú stranu (Federalist Party).

Thomas Jefferson a James Madison vytvorili opozičnú Republikánsku stranu (politológmi obvykle nazývanou Demokraticko-republikánska strana). Hamilton a Washington v roku 1794 predniesli krajine návrh Jayovej zmluvy (Jay Treaty), ktorá mala obnoviť dobré vzťahy s Britániou. Jeffersonovi priaznivci vehementne protestovali a voliči sa následne rozdelili na jednu alebo druhú stranu, a tak vznikol tzv. prvý stranícky systém. Federalisti presadzovali obchodné a finančné záujmy a presadzovali zvýšenie obchodu s Britániou. Republikáni obvinili federalistov z plánov na založenie monarchie, povýšenie bohatých na vládnucu triedu a z pokusu urobiť zo Spojených štátov figúrku v rukách Britov. Zmluva nakoniec bola schválená, ale v politickom dianí začali vznikať vášne.

Tzv. whisková rebélia (Whisky Rebellion) z roku 1794, keď západní osadníci protestovali proti federálnej dani na alkohol, sa stala prvou vážnou skúškou federálnej vlády. Washington povolal štátne milície a osobne viedol armádu, a preto sa povstalci rozplynuli a moc federálnej vlády týmto bola definitívne upevnená.

Washington ako prezident odmietol zotrvať vo funkcii viac než dve obdobia, čím ustanovil dodnes dodržiavaný precedens. Vo svojej preslávenej reči pri odchode z funkcie zdôraznil výhody federálnej vlády a význam etiky a morálky, zatiaľ čo varoval pred zahraničnými spojenectvami a formovaním politických strán.

Federalista John Adams porazil Jeffersona v prezidentských voľbách v roku 1796. Začala sa rysovať hrozba vojny s Francúzskom a federalisti využili príležitosť pokúsiť sa umlčať republikánov zavedením nových zákonov o národnej bezpečnosti (Alien and Sedition Acts), vybudovať veľkú armádu s Hamiltonom na čele a pripraviť sa na francúzsku inváziu. Jednako medzi federalistami vznikla roztržka potom, čo Adams vyslal úspešnú mierovú misiu do Francúzska, ktorá túto tzv. Kvázivojnu v roku 1800 ukončila.

Otroctvo

Počas prvých dvoch desaťročí po vojne za nezávislosť došlo v amerických štátoch k dramatickým zmenám v štatúte otroctva a k zvýšeniu počtu oslobodených černochov. Severné štáty zrušili otroctvo, inšpirovaní revolučnými ideálmi rovnosti ľudí a taktiež kvôli ich menšej ekonomickej závislostí na otrockej práci.

Štáty horného Juhu uľahčili procedúry na prepustenie z otroctva, čo viedlo k zvýšeniu podielu slobodných černochov v týchto štátoch (v percentách z celkovej nebelošskej populácie) z menej než jedného percenta v roku 1792 na viac než 10 percent do roku 1810. K tomuto dátumu bolo celkom 13,5 % všetkých černochov v Spojených štátoch slobodných. Po tomto dátume, so stúpajúcim dopytom po otrokoch kvôli rozširujúcemu sa pestovaniu bavlny v dolných južných štátoch, sa počty prepustených otrokov prudko znížili. Vnútorný trh s otrokmi sa stal dôležitým zdrojom príjmov pre mnoho majiteľov plantáží a obchodníkov.

V roku 1809 prezident James Madison zrušil zapojenie Spojených štátov do transatlantického obchodu s otrokmi.

19. storočie

Jeffersonova republikánska éra

územná expanzia Spojených štátov; zakúpené teritórium Louisiana je označené bielou farbou

V prezidentských voľbách v roku 1800 porazil republikánsky kandidát a viceprezident Thomas Jefferson úradujúceho prezidenta, federalistu Johna Adamsa. Jeffersonovým hlavným úspechom v prezidentskom úrade bola kúpa Louisiany v roku 1803, ktorá poskytla americkým osadníkom obrovský potenciál pre expanziu na západ od rieky Mississippi.

Jefferson, sám vedec, podporoval expedície na preskúmanie a zmapovanie novej domény. Z ktorých najvýznamnejšia bola expedícia Lewisa a Clarka Jefferson hlboko veril v republikánsku myšlienku a tvrdil, že republika by mala byť založená na nezávislých farmároch a plantážnikoch; nedôveroval mestám, továrňam a bankám. Taktiež neveril federálnej vláde a sudcom a snažil sa oslabiť súdnictvo. Mal protivníka v Johnovi Marshallovi, federalistovi z Virgínie. Aj keď Ústava zriadila Najvyšší súd, jeho funkcie boli nejasné. Až Marshall ako najvyšší sudca v rokoch 1801 – 1835 definoval jeho funkcie, hlavne právomoc zrušiť akt Kongresu alebo štátu, ktorý porušil ústavu. Toto po prvýkrát uplatnil v roku 1803 v prípade Marbury vs. Madison.

Vojna v roku 1812

Medzi Američanmi vzrastalo rozhorčenie nad Britmi, ktorí porušovali neutralitu amerických lodí kvôli snahe oslabiť Francúzsko, kvôli vojne s Napoleonom násilne donútili 10 000 amerických námorníkov k službe v Kráľovskom námorníctve a podporovali nepriateľských indiánov, ktorí útočili na amerických osadníkov na Stredozápade. Okrem toho Američania pomýšľali na získaní časti alebo dokonca celej Britskej Severnej Ameriky. Napriek silnej opozícii severovýchodných štátov, hlavne od Federalistov, ktorí nechceli narušiť obchod s Britániou, Kongres dňa 18. júna 1812 vyhlásil Britom vojnu.

Vojna bola pre oboch protivníkov frustrujúca. Obe strany sa pokúšali napadnúť tú druhú a boli odrazené. Vrchné americké veliteľstvo zostalo nekompetentné až do posledného roku vojny. Americká milícia sa ukázala ako neefektívna, pretože vojaci sa zdráhali opustiť domovy a snahy o inváziu do Kanady opakovane zlyhávali. Britská blokáda zruinovala americký obchod, zbankrotovala štátnu pokladňu a ešte viac rozhnevala obyvateľov severovýchodných štátov, ktorí pašovali tovar do Británie. Američania pod generálom Williamom Henrym Harrisonom nakoniec získali plavebnú kontrolu nad Erijským jazerom a porazili v Kanade indiánov vedených náčelníkom Tecumsehom, zatiaľ čo Andrew Jackson zlikvidoval indiánsku hrozbu na juhovýchode. Indiánska hrozba expanzie na stredozápad bola natrvalo ukončená.

Kapitol vo Washingtone, vypálený Britmi v auguste 1814, dobová kresba

Briti napadli a obsadili väčšinu štátu Maine, ďalej napadli a vypálili Washington, ale v roku 1814 boli odrazení pri Baltimore – kde bola potom napísaná pieseň „Star Spangled Banner“ (súčasná americká hymna), oslavujúca americký úspech. Hlavná britská invázia do štátu New York bola v jeho severnej časti odrazená a donútená k ústupu. Konečne začiatkom roku 1815 Andrew Jackson rozhodujúcim spôsobom porazil veľkú britskú inváziu v bitke pri New Orleanse, čo z neho urobilo najslávnejšieho vojnového hrdinu.

Napoleonovým pádom zmizli dôvody k vojne a obe strany sa dohodli na uzavretí mieru, ktorý ponechal predvojnové hranice bez zmien. Američania 18. februára 1815 oznámili víťazstvo, pretože správa prišla takmer súčasne s Jacksonovým víťazstvom pri New Orleanse a mierovou zmluvou. Američania boli hrdí na úspech v „druhej vojne za nezávislosť“. Kritici vojny z protivojnovej Federalistickej strany boli zahanbení a strana sa z tohto otrasu už nikdy nespamätala. Hlavným porazeným tejto vojny sa stali americkí indiáni. Nedosiahli uznanie nezávislosti, ako im Británia sľúbila a už nikdy nepredstavovali zásadnú hrozbu pre prúd osadníkov mieriacich na Stredozápad.

Éra dobrej zhody a Monroeova doktrína

Éra dobrej zhody: Oslava dňa nezávislosti na obraze z roku 1819

Federalisti ako silní odporcovia vojny usporiadali v roku 1814 zjazd v Hartforde, kde pohrozili rozdelením únie. Národná eufória po víťazstve pri New Orleanse však zničila prestíž federalistov a tí už ako politická strana prestali hrať dôležitú rolu. Prezident James Madison a väčšina republikánov si uvedomili, že zrušenie národnej banky počas vojny bola chyba, pretože jej neprítomnosť veľmi komplikovala financovanie vojny. Následne s pomocou zahraničných bankárov v roku 1816 založili novú národnú banku.

Republikáni taktiež zaviedli clá určené na ochranu rodiaceho sa domáceho priemyslu, ktorý začal vznikať počas vojny kvôli britskej námornej blokáde Spojených štátov. Keď sa federalisti ako strana zrútili, mnoho ich myšlienok prevzali republikáni. Spolu so systematickým potlačovaním straníckeho politikárčenia prezidentom Jamesom Monroeom počas jeho dvoch funkčných období (1817 – 1825) národ vstúpil do tzv. „éry dobrej zhody“ (Era of Good Feelings) a ukončil prvý stranícky systém.

Monroeova doktrína, formulovaná v roku 1823, vyjadrovala názor Spojených štátov, že európske mocnosti by už nemalo vykonať kolonizáciu ani inak zasahovať do vnútorných záležitostí krajín v oblasti amerických kontinentov. Táto doktrína definovala smer zahraničnej politiky Spojených štátov. Bola prijatá na reakciu na americké a britské obavy z ruskej a francúzskej expanzie na západnej pologuli.

Prezident Andrew Jackson, po svojom zvolení do druhého obdobia v roku 1832, ukončil v roku 1836 funkciu druhej národnej banky Spojených štátov amerických. Jackson bol presvedčený, že centrálne bankovníctvo slúži elitám na využívanie prostých Američanov a namiesto toho previedol federálne prostriedky do viac než 20 malých štátnych bánk, verejnosťou prezývané „mazánkové banky“ (pet banks), kvôli previazanosti ich majiteľov na Jacksonovu administratívu.

Odsun Indiánov

Indian Removal Act viedol k premiestneniu niekoľkých kmeňov domorodých Američanov.

V roku 1830 Kongres prijal Indian Removal Act (zákon o odsune indiánov), oprávňujúci prezidenta vyjednávať zmluvy s domorodými indiánmi, ktoré menili ich doterajšie životné územie vo východných štátoch za nové územia západne od rieky Mississippi. Ich hlavným cieľom bolo odstránenie domorodých indiánov, vrátane piatich civilizovaných kmeňov, z amerického juhovýchodu; zaberali totiž pôdu, ktorú chceli osadníci. Jacksonovi demokrati požadovali násilný odsun domorodého obyvateľstva, ktoré odmietlo uznať štátne zákony do rezervácií na západe. Whigovia a náboženskí vodcovia tento postup odmietali ako nehumánny. Následkom odsunov, nazvaných Cesty sĺz (Trails of Tears), zahynuli tisíce domorodcov. Mnoho na Floride usadených Seminolov sa odmietlo presťahovať na západ a následne niekoľko rokov bojovali s americkou armádou v seminolských vojnách.

Druhý stranícky systém

Po skončení prvého straníckeho systému federalistov a republikánov v 19. storočí, vznikol priestor pre vytvorenie nového straníckeho systému založeného na dobre organizovaných miestnych stranách, ktoré apelovali na hlasy (takmer) všetkých dospelých bielych mužov. Bývalá Jeffersonova (demokraticko-republikánska) strana sa rozdelila na frakcie. Roztržka vznikla kvôli voľbe nástupcu prezidenta Jamesa Monroea. Frakcie, podporujúce mnoho starých Jeffersonovských princípov, vedená Andrewom Jacksonom a Martinom Van Burenom, sa stala Demokratickou stranou. Ako historička Mary Beth Nortonová vysvetľuje transformáciu v roku 1828:

Andrew Jackson v roku 1824

Jackson a jeho priaznivci verili, že vôľa ľudu konečne zvíťazila. Prostredníctvom štedro financovanej koalície strán v jednotlivých štátoch, politických vodcov a novinárov zvolilo ľudové hnutie prezidenta. Demokrati sa stali prvou dobre organizovanou národnou stranou... a pevná stranícka organizácia sa stala charakteristickým znakom americkej politiky devätnásteho storočia.

Opozičné frakcie vedené Henrym Clayom pomohli vytvoriť stranu Whigov (Whig Party). Demokratická strana mala malú, ale rozhodujúcu prevahu nad Whigmi až do päťdesiatych rokov, keď sa Whigovia rozpadli kvôli nezhodám v otázke otroctva.

Nad lokálnymi témami štátnych a národných strán stál široko zdieľaný politický názor, charakterizujúci demokratov:

Medzi demokratmi existovalo mnoho názorových prúdov, ale všetci zdieľali základnú Jeffersonovu koncepciu agrárnej spoločnosti. Pozreli sa na ústrednú vládu ako na nepriateľa osobnej slobody. Takzvaná „skorumpovaná dohoda“ po prezidentských voľbách v roku 1824 posilnila ich nedôveru k politike Washingtonu.... demokrati sa obávali sústredeniu ekonomickej a politickej moci. Domnievali sa, že vládna intervencia v ekonomike prospieva iba vybraným záujmovým skupinám a vytvárajú monopoly, ktoré zvýhodňujú bohatých. Usilovali sa o znovunastolení nezávislosti jednotlivca („bežného človeka“, t. j. remeselníka a farmára) ukončením federálnej podpory bánk a korporácií a obmedzením používania papierovej meny, ktorej nedôverovali. Snažili sa definovať správnu rolu vlády obmedzovaním ich právomoci a v tomto duchu sa niesli Jacksonove politické akty. Počas svojho pôsobenia uplatnil veto viackrát, než všetci predchádzajúci prezidenti dohromady. Jackson a jeho priaznivci taktiež oponovali reformnému hnutiu. Reformátori, ktorí chceli presadiť svoje návrhy do legislatívy, volali po aktívnej vláde. Ale demokrati sa stavali proti programom, ako bola reforma vzdelávania, smerujúca k zavedeniu verejného vzdelávacieho systému. Domnievali sa napríklad, že verejné školy obmedzujú slobodu jednotlivca zasahovaním do rodičovskej zodpovednosti a oslabujú slobodu vyznania nahradením cirkevných škôl. Jackson taktiež nezdieľal humanitárne záujmy reformátorov. Nemal žiadny súcit s americkými indiánmi čo prejavil napríklad iniciovaním tragického odsunu kmeňa Cherokee.

Druhé veľké prebudenie

Táborové stretnutie protestantov, kresba z roku 1829

Druhé veľké prebudenie bolo protestantské hnutie obrody, ktoré počas začiatku 19. storočia zasiahlo celý národ a viedlo k rýchlemu vzostupu cirkvi. Hnutie začalo okolo roku 1790, do začiatku 19. storočia nabralo na sile a po roku 1820 rýchlo rástol počet členov baptistických a metodistických zborov, ktorých kazatelia stáli na čele hnutia. Kulminovalo pred začiatkom štyridsiatych rokov 19. storočia.

Hnutie priviedlo milióny nových členov do existujúcich evanjelických denominácií a viedlo k vytvoreniu nových denominácií. Mnoho konvertitov verilo, že Prebudenie predznamenávalo nový vek milénia. Druhé veľké prebudenie podnietilo vytvorenie mnohých reformných hnutí – vrátane hnutí za zrušenie otroctva a abstinentného hnutia, ktorých cieľom bolo odstrániť zlo spoločnosti pred predpokladaným druhým príchodom Ježiša Krista.

Abolicionizmus

Abolicionistické hnutie sa po roku 1840 znovu definovalo ako ťaženie proti hriechu vlastnenia otroka. Mobilizovalo podporu hlavne medzi nábožensky založenými ženami na severovýchode ovplyvnenými Druhým veľkým prebudením. William Lloyd Garrison, radikálny abolicionista, vydával týždenník The Liberator (Osloboditeľ), najvplyvnejší z mnohých protiotrokárskych novín, zatiaľ čo Frederick Douglass, bývalý otrok, začal písať pre tieto noviny okolo roku 1840 a založil vlastné abolicionistické noviny North Star v roku 1847. Veľká väčšina aktivistov proti otroctvu, ako bol Abraham Lincoln, odmietala Garrisonov náboženský pohľad a boli toho názoru, že otroctvo je spoločenským zlom, nie hriechom.

Expanzia na západ a Manifest Destiny

Rozloha a populácia amerických kolónií a novej republiky rýchlo rástla s tým, ako priekopníci posúvali hranice osídlených území ďalej na západ. Tento proces bol zavŕšený v rokoch 1890 – 1912, keď došlo k zabratiu posledných veľkých plôch ornej pôdy a pastvín. Kmene amerických indiánov na niektorých miestach kládli odpor bojom, ale nakoniec boli porazení osadníkmi a armádou a po roku 1830 došlo k ich presídleniu do rezervácií na západe. Vplyvná teória hranice (Frontier Thesis) amerického historika Fredericka Jacksona Turnera tvrdí, že hranica (Frontier) formovala národný charakter, vyznačujúci sa odvahou, násilím, inovatívnosťou, individualizmom a demokratičnosťou.

Kalifornská zlatá horúčka prilákala do Kalifornie 300 000 ľudí z ostatných častí Spojených štátov a aj zo zahraničia

Súčasní historici zdôrazňujú multikultúrnu povahu západného pohraničia. Ako uvádzajú historici Hine a Faragher, „história hranice rozpráva príbeh o vytvorení a obrane spoločenstva, využití zeme, rozvoj trhov a formovanie štátu“. Vysvetľujú, že „je to príbeh dobývania, ale taktiež aj prežitia, vytrvalosti a spájania národov a kultúr, ktoré dali zrodiť a pretrvať život Ameriky.“ Prvými osadníkmi na západe boli Hispánci v Novom Mexiku, ktorí sa stali občanmi Spojených štátov v roku 1848.

Od začiatku tridsiatych rokov 19. storočia do roku 1869 pricestovalo na západ Oregonskou cestou a jej mnohými odnožami viac než 300 000 osadníkov. Títo zlatokopi, rančeri, farmári a podnikatelia a ich rodiny mierili do Kalifornie, Oregonu a ďalších miest na ďalekom západe. Cesta v krytých povozoch alebo peši trvala päť až šesť mesiacov. Po roku 1869, keď byla dokončená transkontinentálna železnica, sa cestovanie skrátilo na 6 dní vlakom.

Pojem Manifest Destiny (slovensky „zjavné predurčenie“) označuje dobové presvedčenie, že americkí osadníci sú osudom predurčení na expanziu po celom kontinente. Tento koncept sa zrodil z „vedomia poslania vykúpiť starý svet vyšším príkladom … stvorené potenciálom novej krajiny pre vybudovanie nového neba.“ Manifest Destiny odmietali modernizátori, hlavne Whigovia ako Henry Clay a Abraham Lincoln, ktorí chceli budovať mestá a továrne, nie ďalšie farmy. Demokrati silno uprednostňovali expanziu a vyhrali kľúčové voľby v roku 1844. Po búrlivej debate v Kongrese bola v roku 1845 k Spojeným štátom pripojená Texaská republika, čo viedlo k vojne s Mexikom, ktoré kvôli veľkému počtu mexických osadníkov považovalo Texas za svoju súčasť.

Americká okupácia Mexico City v roku 1848

S Whigmi proti vojne a demokratmi pre vojnu, Mexicko-americká vojna vypukla v roku 1846. Americká armáda, s použitím pravidelného vojska a veľkého množstva dobrovoľníkov porazila mexické armády, podnikla inváziu do Mexika, obsadila Mexico City a získala rozhodné víťazstvo. Vojna skončila v roku 1848 uzavretím mierovej zmluvy z Guadalupe Hidalgo. Mnoho demokratov chcelo anektovať celé Mexiko, ale táto myšlienka bola odmietnutá južanmi, ktorí tvrdili, že začlenenie miliónov Mexičanov, prevažne miešancov, by podrylo charakter Spojených štátov ako výlučne belošskej republiky. Namiesto toho Spojené štáty anektovali Texas a riedko osídlené severné územie (Kaliforniu a Nové Mexiko). Hispánski obyvatelia dostali plné občianstvo a mexickí indiáni sa stali americkými indiánmi. Súčasne bolo v roku 1849 v Kalifornii objavené zlato a následná zlatá horúčka prilákala počas niekoľkých mesiacov do severnej Kalifornie viac než 100 000 mužov, ktorí početne úplne prevážili pôvodných hispánskych usadlíkov („Californios“). Kalifornia sa búrlivo rozvíjala. San Francisco sa do roku 1880 stalo ekonomickým centrom celého západného pobrežia, jeho rozmanitá populácia mala štvrť milióna obyvateľov.

Mierový kompromis s Veľkou Britániou priniesol Američanom zisk územia Oregonu (Oregon Country), ktoré bolo následne premenované na Oregonske teritórium.

Rozpory medzi Severom a Juhom

Mapa Spojených štátov v roku 1863

      Spojené štáty („Únia“)

      Teritória Únie zakazujúce otroctvo

      Hraničné štáty Únie povoľujúce otroctvo

      Štáty Konfederácie

      Teritória Únie povoľujúce otroctvo (nárokované Konfederáciou)

Po roku 1848 sa stalo hlavným bodom sváru medzi Severom a Juhom šírenie otrokárstva. Protiotrokárske tendencie Severu sa stretávali s obhajcami otrokárstva, ktorí dominovali na Juhu. Len malý počet aktivistov zo severných štátov boli abolicionisti, ktorí vyhlasovali vlastnenie otrokov za hriech (z hľadiska protestantskej teológie) a požadovali okamžité zrušenie otrokárstva. Omnoho viac severanov sa stavalo iba proti rozširovaniu otrokárstva a boli skôr pre jeho postupné utlmenie, aby sa Amerika postupne zmenila na krajinu slobodnej pôdy (tak ako na malých farmách vlastnených a obhospodárovaných rodinou), slobodnej pracovnej sily a slobody prejavu (na rozdiel od cenzúry abolicionistických materiálov na Juhu). Južanskí belosi trvali na tom, že otroctvo má pre všetkých belochov (a dokonca aj samotných otrokov) hospodársky, spoločenský a kultúrny prospech a osočovali všetkých kritikov otrokárstva ako „abolicionistov“. Ospravedlňovanie otrokárstva zahŕňalo ekonomické, historické, náboženské, právne, spoločenské a dokonca aj humanitárne dôvody. Obhajcovia otrokárstva tvrdili, že náhly koniec otrokárskej ekonomiky by mal hlboký ekonomický dopad pre južné štáty, kde závislosť na otrockej práci bola základom ich ekonomiky. Taktiež argumentovali tým, že oslobodenie všetkých otrokov by malo za následok vypuknutie rozsiahlej nezamestnanosti a chaosu.

Náboženskí aktivisti sa kvôli otázke otroctva rozštiepili, napríklad denominácia metodistov a baptistov sa rozdelili na severných a južných. Na severe bolo medzi metodistami, kongregacionalistami a kvakermi mnoho abolicionistov, hlavne medzi ženskými aktivistami. Katolícke, episkopálne a luteránske denominácie otázku otrokárstva prevažne ignorovali.

Problém otrokárstva v nových teritóriách bol zdanlivo vyriešený kompromisom z roku 1850, sprostredkovaným Whigom Henrym Clayom a demokratom Stephenom Douglasom; kompromis zahŕňal prijatie Kalifornie ako slobodného štátu výmenou za neobmedzovanie otrokárstva federálnou vládou v Utahu alebo v Novom Mexiku. Bodom sporu bol zákon o utečených otrokoch, (Fugitive Slave Act), prijatý v roku 1850, ktorý posilnil vynucovacie právomoci federálnych úradov a vyžadoval dokonca aj po slobodných štátoch, aby spolupracovali pri navrátení utečených otrokov ich majiteľom. Abolicionisti napadali tento zákon ako symbol otrokárstva, odrazom toho sa stal dobový protiotrokársky bestseller Chalúpka strýčka Toma od Harriety Beecher Stoweovej.

Kompromis z roku 1820 bol zrušený v roku 1854 zákonom Kansas-Nebraska (Kansas–Nebraska Act), ktorý presadzoval senátor Douglas v mene „ľudovej zvrchovanosti“ a demokracie. Umožnil voličom oboch teritórií rozhodnúť o legálnosti otrokárstva a umožnila Douglasovi zaujať neutralitu v otázke otrokárstva. Došlo k mobilizácii protiotrokárskych síl, čo dalo vzniknúť novej Republikánskej strane. Pro- a protiotrokársky naladené skupiny sa hrnuli do Kansasu, aby strhli hlasovanie na svoju stranu, čo viedlo k miniatúrnej občianskej vojne označovanej „krvácajúci Kansas“ (Bleeding Kansas). Koncom 50. rokov 19. storočia už mladá Republikánska strana ovládala takmer všetky severné štáty a tým aj elektorát. Trvala na tom, že nesmie byť povolené ďalšie šírenie otrokárstva (ktoré by tak časom malo samo pomaly vymiznúť).

Južanské spoločenské kruhy založené na otrokárstve zbohatli vďaka produkcii bavlny a ďalších poľnohospodárskych komodít, niektoré z nich obzvlášť profitovali z vnútorného obchodu s otrokmi. Severné mestá ako Boston a New York, a miestny priemysel boli ekonomicky viazaný na otrokárstvo cez bankovníctvo, lodnú dopravu a výrobu, vrátane textilných závodov. V roku 1860 žili na juhu štyri milióny otrokov, čo bolo takmer osemkrát viac, než koľko ich bolo v roku 1790 v celých Spojených štátoch. Vďaka silnému európskemu dopytu po surovej bavlne boli plantáže vysoko ziskové. Väčšina ziskov bola investovaná do nových pozemkov a nákupu ďalších otrokov (z veľkej časti získavaných z upadajúcich tabakových regiónov).

Spojené štáty tesne pred občianskou vojnou. Všetky územia na východ od rieky Mississippi sú organizované ako štáty únie, západ je však dosiaľ z väčšiny neosídlený.

Po dobu 50 z prvých 72 rokov republiky bol prezidentom Spojených štátov otrokár; iba otrokári boli počas tohto obdobia znovuzvolení do funkcie. Južné štáty navyše benefitovali z väčšieho pomerného zastúpenia v Kongrese kvôli čiastočnému započítaniu otrokov do svojej slobodnej populácie.

Vzbury otrokov, ktoré viedli Gabriel Prosser (1800), Denmark Vesey (1822), Nat Turner (1831), a najznámejší John Brown (1859), vzbudili v bielych južanoch strach, čo viedlo k prísnejšiemu dozoru nad otrokmi a obmedzenie práv slobodných černochov. Jedným z dôsledkov bol aj vyššie zmienený Fugitive Slave Act z roku 1850, ktorý pobúril severanov. Podľa skôr platného Missourského kompromisu utečený otrok, ktorý sa dostal do slobodného štátu, bol považovaný za slobodného. Rozhodnutie Najvyššieho súdu z roku 1857 vo veci Dred Scott v. Sandford stanovilo, že Missourský kompromis je protiústavný; rozhorčení republikáni toto považovali za krok k inštitucionalizovaniu otroctva.

Po Lincolnovov víťazstve v prezidentských voľbách v roku 1860 sa od únie odtrhlo sedem južných štátov, ktoré 8. februára 1861 založili nový útvar, Konfederované štáty americké („Konfederácia“). Napadnutím Fort Sumter, pevnosti úniovej armády v Južnej Karolíne, začala Konfederácia vojnu s Úniou. Keď Lincoln v apríli 1861 vydal povolávací rozkaz aby získal vojakov na potlačenie vzbury Konfederácie, štyri ďalšie štáty sa odtrhli a pripojili ku Konfederácii. Niekoľko (najsevernejších) „otrokárskych štátov“ sa neodtrhlo a stali sa z nich tzv. hraničné štáty; boli to Delaware, Maryland, Kentucky a Missouri.

Počas vojny sa severozápadná časť Virgínie odtrhla od Konfederácie a stala sa novým úniovým štátom Západná Virgínia. Aj Západná Virgínia je obvykle zaraďovaná k hraničným štátom.

Občianska vojna

Porovnanie hospodárskych a demografických ukazovateľov Konfederácie k stavu Únie v roku 1860. Väčšie materiálne a ľudské zdroje Únie sa ukázali v dlhej vojne ako rozhodujúce.

Občianska vojna začala 12. apríla 1861 útokom konfederačných jednotiek na americkú pevnosť Fort Sumter v Južnej Karolíne. V reakciu na útok požiadal Lincoln 15. apríla štáty o vyslaní vojenských oddielov v celkovom počte 75 000 vojakov. Tie mali znovu získať pevnosť, chrániť hlavné mesto a „zachovať Úniu“, ktorá z jeho pohľadu stále existovala v neporušenej podobe napriek odštiepeniu južných štátov. Armády oboch strán sa po prvýkrát významne stretli v prvej bitke pri Bull Rune neďaleko Washingtonu, ktorá skončila porážkou Únie, predovšetkým ale Konfederácii aj Únii ukázala, že vojna bude omnoho dlhšia a krvavejšia než pôvodne obe strany predpokladali.

Vojna sa čoskoro rozdelila na dve hlavné oblasti bojových operácií: východnú a západnú. Na západnom bojisku si Únia viedla pomerne úspešne. Veľké bitke pri Perryville a Shilohu priniesli Únii strategické víťazstva a rozbili snahy Konfederácie.

Vojna na východnom bojisku začala pre Úniu zle. Po presvedčivom víťazstve Konfederácie v bitke pri Bull Rune bol velením armád Únie poverený generálmajor George B. McClellan. Po reorganizácii novej Potomackej armády McClellan nedokázal počas svojho polostrovného ťaženia obsadiť hlavné mesto Konfederácie, Richmond vo Virgínii, a následne bol donútený k ústupu útokom novo vymenovaného konfederačného generála Roberta E. Leeho.

Bitka pri Antietame, najkrvavejšie jednodňové stretnutie občianskej vojny

Potom čo porazil Úniu v druhej bitke pri Bull Rune, začal sebaistý Lee inváziu na sever, ktorú McClellan zastavil v krvavej bitke pri Antietame. Napriek tomu bol McClellan zbavený velenia kvôli tomu, že odmietol prenasledovať Leeovu otrasenú armádu. Ďalší veliteľ, generál Ambrose Burnside, utrpel v roku 1862 ponižujúcu porážku od slabšej Leeho armády v bitke pri Fredericksburgu, čo spôsobilo ďalšiu výmenu veliteľov. Lee znovu zvíťazil v bitke pri Chancellorsville v máji 1863, prišiel v nej však o svojho najlepšieho veliteľa, generála Stonewalla Jacksona. Lee sa však príliš sústredil na východnú oblasť a ignoroval hrozbu Únie na západe. Lee napadol Pensylvániu aby získal zásoby a demoralizoval Sever. Počas pravdepodobne rozhodujúceho momentu vojny bola Leeova armáda ťažko porazená v bitke pri Gettysburgu 1. – 3. júla 1863, a len s ťažkosťami sa jej podarilo vrátiť sa naspäť do Virgínie.

Súčasne, 4. júla 1863, vojská Únie pod velením generála Ulyssea S. Granta získala kontrolu nad riekou Mississippi víťazstvom v bitke pri Vicksburgu, čím rozdelila územie Konfederácie. Lincoln vymenoval generála Granta vrchným veliteľom všetkých armád Únie.

Posledné dva roky vojny boli vyčerpávajúce pre obe strany. Grant začal opotrebovávaciu vojnu proti armáde generála Leeho v Severnej Virgínii. Úspech tejto stratégie sa zakladal na niekoľkonásobne väčších ľudských aj materiálnych zdrojoch Severu. Opotrebovávacia vojna bola rozdelená do troch hlavných kampaní. Prvá z nich, Overlandske ťaženie, prinútilo Leeho ustúpiť do mesta Petersburg vo Virgínii. Následne Grant začal svoju druhú hlavnú ofenzívu, Richmond-Petersburské ťaženie, počas neho Petersburg obliehal. Po takmer desaťmesačnom obliehaní Petersburg kapituloval. Aj keď obrana pevnosti Fort Gregg dovolila Leemu vyviesť jeho armádu z Petersburgu. Grant ho prenasledoval a začal finálnu Appomattoxsku kampaň, ktorá viedla ku kapitulácii severovirgínskej armády, ktorú Lee podpísal dňa 9. apríla 1865 v Appomattox Court House. Následne sa vzdali aj ostatné armády Konfederácie a vojna skončila.

Na základe údajov o sčítaní ľudu v roku 1860 vo vojne zahynulo asi 8 % všetkých bielych mužov vo veku 13 – 43 rokov, z toho 6 % zo Severu a 18 % z Juhu, čím sa americká občianska vojna stala najkrvavejšou vojnou v americkej histórii. Jej dôsledky zahŕňajú ukončenie otrokárstva v Spojených štátoch, obnovenie Únie a posilnenie úlohy federálnej vlády.

Emancipácia

Prvé čítanie Proklamácie emancipácie prezidentom Lincolnom, Francis Bicknell Carpenter, 1864

Proklamácia emancipácie bola výkonným nariadením, ktoré vydal prezident Abraham Lincoln dňa 1. januára 1863. Jedným razom zmenila federálnou vládou uznávané právne postavenie troch miliónov otrokov na území Konfederácie zo štatútu „otrok“ na „slobodný“. Praktický dopad tohto nariadenia bol ten, že hneď ako sa otrok dostal mimo dosah moci konfederačnej vlády, či už útekom alebo vďaka postupu jednotiek Únie, stal sa de iure aj de facto slobodným. Majitelia otroka nikdy neboli odškodnení. Majitelia plantáží, ktorí si uvedomili, že emancipácia by zničila ich ekonomický systém, niekedy presúvali svoji otrokov čo najďalej mimo dosah armády Únie. Ale do júna 1865 armáda Únie ovládla celé územie Konfederácie a oslobodila všetkých miestnych otrokov. Mnoho z nich sa presunulo do táborov spravovaných Úradom pre oslobodených otrokov, kde získali jedlo, prístrešie, zdravotnú starostlivosť a bolo im dohodnuté zamestnanie.

Súženie a chaos počas vojny a následného obdobia rekonštrukcie mali veľký negatívny dopad na čiernu populáciu, s veľkým počtom ochorení a úmrtí.

Éra rekonštrukcie

Ako éra rekonštrukcie (Reconstruction Era) je považované obdobie od vyhlásenia Lincolnovej Proklamácie emancipácie dňa 1. januára 1863 až do kompromisu z roku 1877.

Zničené železničné nádražie a depo v Atlante, krátko po skončení občianskej vojny

Hlavnými otázkami, ktoré Lincoln musel riešiť, boli status bývalých otrokov (tzv. „Freedmen“), lojalita a občianske práva bývalých južanských vzbúrencov, status jedenástich bývalých konfederačných štátov, stanovenie právomocí federálnej vlády potrebných pre zamedzenie možnej budúcej občianskej vojny a otázka, či bude hlavné rozhodnutie robiť Kongres alebo prezident.

Vážne hrozby hladomoru a vysídlenie nezamestnaných oslobodených otrokov sa snažil riešiť prvý veľký federálny úrad pre humanitárne záležitosti (Freedmen's Bureau), ktorý riadila armáda.

Došlo k schváleniu troch ústavných dodatkov (Reconstruction Amendments), ktorých cieľom bolo rozšírenie občianskych práv pre čiernych Američanov: trinásty dodatok zakázal otroctvo; štrnásty dodatok zaručil rovné práva pre všetkých a občianstvo pre černochov; pätnásty dodatok zakazoval upieranie volebného práva na základe rasy.

Oslobodení otroci hlasujú v New Orleansu, 1867.

Bývalí konfederalisti ovládali väčšinu južných štátov ešte viac než dva roky po skončení vojny. To sa však zmenilo, keď radikálni republikáni vo voľbách v roku 1866 ovládli Kongres. Prezident Andrew Johnson, ktorý sa snažil o umiernené riešenie zjednotenia s bývalými povstalcami, bol prakticky bezmocný tvárou v tvár radikálnemu republikánskemu Kongresu; bol na neho dokonca podaný impeachment, ktorý však o jeden hlas neprešiel. Kongres udelil černochom volebné právo a dočasne zbavil mnohým bývalým vodcom konfederácie práva vykonávať verejné funkcie. V južných štátoch prišli k moci nové vlády republikánov, vzniknutých na základe koalície tvorenej tzv. carpetbaggermi (noví prisťahovalci zo severu), a scalawagmi (pôvodní bieli južania), ktorí boli pod ochranou americkej armády. Oponenti ich obviňovali zo skorumpovanosti a porušovaní práv bielych obyvateľov.

Na reakciu na radikálmi uskutočňovanou rekonštrukciou juhu sa v roku 1867 ako protipól vynoril Kukluxklan (KKK), militantná organizácia bielych rasistov zameraná proti občianskym právam čierneho obyvateľstva a republikánskej vláde. Energické presadzovanie zákona o Ku Klux Klane z roku 1870 prezidentom Ulysseom Grantom viedlo k zrušeniu a rozpusteniu tejto organizácie. Paramilitantné skupiny, ako bola Biela liga a Červené košele, vzniknuté okolo roku 1874, otvorene používali zastrašovanie a násilie, aby obmedzili účasť čierneho obyvateľstva vo voľbách. Historik George C. Rable ich popísal ako vojenské krídlo Demokratickej strany. Postupom času republikáni v južných štátoch strácali moc v prospech konzervatívne-demokratickej koalície, ktorá do roku 1877 ovládla celý Juh.

Éra rekonštrukcie skončila po sporných voľbách v roku 1876. Kompromis z roku 1877 dal republikánskemu kandidátovi Rutherfordovi B. Hayesovi Biely dom výmenou za stiahnutie všetkých zostávajúcich federálnych vojsk z juhu. Federálna vláda stiahla svoje jednotky z Juhu a južní demokrati získali kontrolu nad všetkými južnými štátmi. Medzi rokmi 1890 – 1908 južné štáty efektívne znemožnili možnosť účasť vo voľbách väčšine černochov a mnohým chudobným bielym. Toho dosiahli sťažením registrácie voličov prostredníctvom volebných daní, testov gramotnosti a iných účelových nariadení. Následne došlo k schváleniu tzv. zákonom Jima Crowa, segregačných nariadení ktoré černochom pridelili postavenia občanov druhej kategórie. Táto situácia pretrvala až do obdobia hnutí za občianske práva v 60. rokoch 20. storočia.

Západ a Pozlátený vek

Dokončenie transkontinentálnej železnice v roku 1869, fotografia Andrew J. Russella.

Druhá polovica devätnásteho storočia bola poznamenaná rýchlym rozvojom a osídľovaním ďalekého Západu. Osadníci najprv cestovali karavanmi povozov a riečnymi člnmi a neskôr pomocou novo dokončenej transkontinentálnej železnice. Veľké množstvo európskych prisťahovalcov (hlavne z Nemecka a Škandinávie) získalo lacno alebo úplne zadarmo farmársku pôdu v prériových štátoch. Ťažba striebra a mede otvorila hornatý západ. Armáda Spojených štátov často podnikala lokálne vojny s indiánmi vyvolané zaberaním ich tradičných území prichádzajúcimi osadníkmi. Spojené štáty postupne odkúpili kmeňové územia amerických indiánov, umlčali ich územné nároky a donútili väčšinu kmeňov na presun do vyhradených rezervácií. V roku 1894 komentoval Americký úrad pre sčítanie ľudu obdobie medzi rokmi 1789 – 1894 takto:

„Počas doby existencie Spojených štátov bolo uskutočnených viac než 40 indiánskych vojen. Stáli životy asi 19 000 bielych mužov, žien a detí, vrátane tých, ktorí boli zabití v jednotlivých súbojoch, a životy asi 30 000 indiánov. Skutočný počet zabitých a zranených indiánov musia byť omnoho vyššie než je uvedené… Bezpečným odhadom by bolo ďalších päťdesiat percent naviac…“

Termín „Pozlátený vek“ použil Mark Twain pri popise obdobia konca 19. storočia, nesúceho sa v znamení dramatického rozšírenia amerického bohatstva a prosperity, podčiarknuté nekontrolovateľnou korupciou vo vláde. Reformy z tohto obdobia zahŕňali zákon o štátnej službe (Civil Service Act), ktorý vyžadoval výberové skúšky pre uchádzača o štátne zamestnanie. Ďalšie dôležité legislatívne zmeny zahŕňali zákon o obchode medzi štátmi (Interstate Commerce Act), ktorý ukončil diskrimináciu malých dopravcov železničnými spoločnosťami a Shermanov antitrustový zákon (Sherman Antitrust Act), ktorý zakázal monopoly v podnikanie. Twain považoval toto obdobie za poškvrnené pozemkovými špekulantmi, politickými škandálmi a neetickými obchodnými praktikami. Niektorí historici od dôb Charlesa A. Bearda a Matthewa Josephsona zastávajú názor, že Spojené štáty boli počas prinajmenšom časti obdobia Pozláteného veku a Progresívnej éry v podstate plutokraciou. Finančníci a priemyselníci ako J. P. Morgan a John D. Rockefeller začali hromadiť obrovské bohatstvo, čo v mnohých Američanoch vyvolávalo obavy, že národ stráca svojho priekopníckeho rovnostárskeho ducha.

Začiatkom 90. rokov 19. storočia americká priemyselná výroba a príjem na osobu prevýšili všetky ostatné krajiny sveta. Bezprecedentná vlna prisťahovalectva z Európy poslúžila ako k zaisteniu pracovnej sily pre americký priemysel, tak aj k vytváraniu rozmanitých komunít v skôr nerozvinutých oblastiach. Od roku 1880 do roku 1914, v dobe vrcholiaceho prisťahovalectva, prišlo do Spojených štátov viac než 22 miliónov ľudí. Väčšina z nich boli nekvalifikovaní pracovníci, ktorí rýchlo našli prácu v baniach, hutiach a továrňach. Mnohí prisťahovalci boli remeselníci (obzvlášť z Británie a Nemecka), ktorí prinášali skúsenosti, iní boli poľnohospodári (hlavne z Nemecka a Škandinávie), ktorí si kúpili lacnú pôdu na prériách od železničných spoločností, vysielajúcich svojich agentov do Európy. Chudoba, narastajúca nerovnosť a nebezpečné pracovné podmienky spolu so socialistickými a anarchistickými myšlienkami šírenými európskymi prisťahovalcami, viedli k vzostupu robotníckeho hnutia, ktoré často zahŕňalo násilné štrajky.

Škótsky imigrant Andrew Carnegie viedol ohromný rozmach amerického oceliarstva.

V priemyselných oblastiach severovýchodu sa kvalifikovaní robotníci združovali a vytvárali odborové zväzy, aby mohli kontrolovať svoje remeslá a tlačiť zamestnávateľa k zvýšeniu mzdy. Až do 30. rokov 20. storočia však boli počty robotníkov organizovaných v odboroch pomerne malé. Samuel Gompers viedol Americkú federáciu práce (American Federation of Labor, 1886–1924), ktorá koordinovala niekoľko odborových zväzov. Rýchly priemyselný rast viedli podnikatelia ako John D. Rockefeller (ropný priemysel) a Andrew Carnegie (oceliarstvo). Obaja sa stali vodcovskými osobnosťami filantropie (Gospel of Wealth), venovali značné prostriedky na vytvorenie moderného systému nemocníc, univerzít, knižníc a nadácií.

Mulberry Street, tvoriaca osu Malého Talianska na Manhattane, okolo roku 1900. Takmer 97 % obyvateľov 10 najväčších amerických miest v roku 1900 tvorili belosi európskeho pôvodu.

Po Panike v roku 1893 začala veľká celoštátna ekonomická kríza, ktorá postihla poľnohospodárov, robotníkov a podnikateľov, ktorí utrpeli poklesom cien, miezd a ziskov. Mnoho železničných spoločností zbankrotovalo. Následný politický dopad postihol Demokratickú stranu, ktorej vodca prezident Grover Cleveland bol obviňovaný zo značného podielu na vzniknutej situácii. Prepukali robotnícke nepokoje, zahŕňajúce početné štrajky, z ktorých bol najvýznamnejší násilný štrajk v Pullmane v roku 1894, ktorý na Clevelandov príkaz potlačili federálne jednotky. Novo vzniknutá Populistická strana sa posilnila vďaka farmárom bavlny a pšenice, rovnako ako baníkom, ale bola prekonaná ešte populárnejším hnutím voľného striebra (Free Silver movement), ktoré požadovalo použitie strieborných rezerv pre zväčšenie ponuky peňazí a tým k inflácii, ktorá mala podľa zástancov hnutia ukončiť krízu.

Finančné, železničné a podnikateľské kruhy sa postavili na odpor. Argumentovali tým, že iba zavedenie zlatého štandardu zachráni ekonomiku. V najostrejších voľbách v dejinách národa porazil konzervatívny republikán William McKinley predstaviteľa strieborného hnutia Williama Jenningse Bryana, ktorý mal podporu demokratov, populistov a strieborných republikánov. Bryan získal juh a západ, ale McKinley si získal podporu strednej triedy, priemyselných robotníkov, miest a veľkofarmárov na Stredozápade.

Počas McKinleyho obdobia sa navrátila prosperita, došlo k zavedeniu zlatého štandardu a zvýšenie cla. Začiatkom 20. storočia mali Spojené štáty najsilnejšiu ekonomiku na svete. Okrem dvoch krátkych recesií (v rokoch 1907 a 1920) celkové hospodárstvo zostalo prosperujúce a rástlo až do roku 1929. Zásluhy si pripisovali republikáni, s odkazom na McKinleyho politiku.

20. storočie

Progresívna éra

Prezident Wilson využíva colné, menové a protimonopolné zákony, aby uviedol do prevádzky pumpu prosperity, karikatúra z roku 1914.

Nespokojnosť rastúcej strednej triedy s korupciou a všeobecnou neefektivitou politiky a neschopnosť riešenia stále naliehavejších urbanistických a priemyselných problémov viedli začiatkom 90. rokov 19. storočia k vzniku dynamického progresívneho hnutia. Vo všetkých veľkých mestách, štátoch a tak isto na národnej úrovni všeobecne, ďalej vo vzdelaní, zdravotníctve a priemysle volali progresivisti po modernizácii a reforme oslabených inštitúcií, vyhladenie korupcie v politike a zavedenie efektivity ako kritérium pre reformy. Vedúci politici z oboch strán, predovšetkým Theodore Roosevelt, Charles Evans Hughes a Robert La Follette na strane republikánov, a William Jennings Bryan a Woodrow Wilson na strane demokratov, prijali za svoj ciel presadenie reforiem v duchu progresívneho hnutia. Do hnutia sa významne zapojili ženy so svojimi požiadavkami na ženské volebné právo, prohibíciu a lepšie školy; ich najvýznamnejšou vodkyňou bola Jane Addamsová z Chicaga, zakladatelka komunitných centier. Investigatívni novinári prezývaní „muckrakeri“ ako bol Upton Sinclair, Lincoln Steffens a Jacob Riis odhalovali korupciu v podnikaní a vláde spolu s bujnejúcou chudobou miest. Progresivisti zaviedli protimonopolné zákony a regulácie v odvetviach ako masný priemysel, farmaceutický priemysel alebo železničná doprava. Štyri nové ústavne dodatky – šestnásty až devätnásty – boli výsledkom progresivistického aktivizmu, ktorý priniesol federálnu daň z príjmu, priame voľby senátorov, prohibíciu a volebné právo žien. Progresívne hnutie pretrvalo celé dvadsiate roky, pričom jeho najaktívnejšie obdobie možno zaradiť medzi roky 1900 – 1918. Rímskokatolícki preláti (napr. John Ireland), sa snažili o amerikanizáciu latinskej cirkvi a polatinčenie jej nelatinských súčastí (napr. grékokatolíci, incident s A. Tothom) v duchu amerického patriotizmu súdobej éry.

Imperializmus

Karikatura odrážajúca pohľad magazínu Judge ohľadne amerických imperiálnych ambícií po rýchlom víťazstve v Španielsko-americkej vojne v roku 1898. Americká vlajka veje na území od Filipín a Havaja v Pacifiku po Kubu a Portoriko v Karibiku.

Po roku 1890 už Spojeným štátom patrilo postavenie svetovej ekonomickej a vojenskej veľmoci. Významnou epizódou tejto doby sa stala Španielsko-americká vojna, ktorej zámienkou bolo španielske odmietnutie amerických požiadaviek na zmenu svojej represívnej politiky na Kube. „Skvelá malá vojna“, ako ju nazval jeden činiteľ, sa niesla v znamení mnohých rýchlych amerických víťazstiev na súši aj na mori. Na parížskej mierovej konferencii získali Spojené štáty Filipíny, Portoriko a Guam. Kuba sa stala nezávislou krajinou, avšak pod silným americkým vplyvom.

Aj keď samotná vojna bola medzi verejnosťou široko populárna, mierové podmienky vzbudzovali kontroverzie. William Jennings Bryan viedol Demokratickú stranu v opozícii voči ovládnutí Filipín, čo odsudzoval ako imperializmus nehodný americkej demokracie. Prezident William McKinley, sebaistý vďaka návrate prosperity a víťaznej vojne, akvizíciu obhajoval. V prezidentských voľbách v roku 1900 McKinley Bryana ľahko porazil.

Po porážke povstania filipínskych nacionalistov sa Spojené štáty zapojili do rozsiahleho programu modernizácie ekonomiky Filipín a zlepšenie verejných zdravotníckych zariadení. Američania však po roku 1908 stratili záujem o svoje zámorské impérium a obrátili svoju pozornosť na oblasť Karibiku, hlavne na výstavbu Panamského prieplavu. V roku 1912 sa Arizona stala posledným pevninským federálnym štátom a tým zavŕšila americkú vnútrozemskú expanziu na západ. Otvorenie Panamského prieplavu v roku 1914 viedlo k zvýšeniu obchodu s Japonskom a zbytkom Ďalekého východu. Zásadnou novinkou bola „politika otvorených dverí“ (Open Door Policy), vďaka ktorej bol imperiálnym mocnostiam umožnený rovný prístup k čínskemu trhu, bez toho aby však ani jedná z nich smela prevziať kontrolu nad Čínou.

Prvá svetová vojna

Americký náborový plagát so strýkom Samom z roku 1917.

V roku 1914 vypukol v Európe doposiaľ nevídaný vojnový konflikt, prvá svetová vojna. Na reakciu na to prezident Woodrow Wilson prevzal plnú kontrolu nad zahraničnou politikou Spojených štátov a deklaroval ich neutralitu. V roku 1915 Nemci začali neobmedzenú ponorkovú vojnu, čo viedlo k potopeniu parníka RMS Lusitania, pri ktorom zahynulo mnoho amerických cestujúcich. Potom na nátlak Spojených štátov museli Nemci neobmedzenú ponorkovú vojnu ukončiť. Wilson varoval Nemecko, že obnovenie neobmedzenej ponorkovej vojny zameranej aj proti americkým lodiam zásobujúcim štáty Dohody by znamenalo vojnu. Pod ťarchou vojnovej situácie sa nakoniec Nemecko rozhodlo riskovať a vo februári 1917 obnovilo neobmedzenú ponorkovú vojnu, v snahe vyhrať vojnu odrezaní Británie. To a hrozba Zimmermannovho telegramu viedlo Spojené štáty na vyhlásenie vojny cisárskemu Nemecku v apríli 1917. Z Ameriky začali spojencom rýchlo prúdiť peniaze, potraviny a munícia, zatiaľ však bez vojakov, ktoré USA nemali a ktorí najprv museli byť získaní a vycvičení. Počas leta v roku 1918 už prichádzali americkí vojaci pod velením generála Johna J. Pershinga v počte 10 000 denne, zatiaľ čo vyčerpané Nemecko už nemohlo svoje straty nahradzovať.

Výsledkom bolo víťazstvo Spojencov v novembri 1918. Prezident Wilson požadoval, aby Nemecko zosadilo cisára a prijalo podmienky stanovené v jeho známom štrnásťbodovom programe. Wilson sa stal hlavnou postavou Parížskej mierovej konferencie v roku 1919, nedokázal však zabrániť tvrdým podmienkam, ktoré Spojenci Nemecku nadiktovali Versailleskou zmluvou. Wilson vkladal svoje nádeje do novej Spoločnosti národov, odmietol však kompromis s republikánmi v Senáte ohľadne otázky právomoci Kongresu vyhlásiť vojnu. Senát následne zamietol ratifikovať členstvo Spojených štátov v Spoločnosti národov.

Volebné právo žien

Sufražetky demonštrujú za volebné právo žien, 1913.

Americké hnutie za volebné právo žien začalo národným zjazdom Strany slobody (Liberty Party) v júni 1848. Prezidentský kandidát Gerrit Smith obhajoval právo žien voliť a začlenil ho do straníckeho programu. O mesiac neskôr jeho sesternica Elizabeth Cady Stantonová spolu s Lucretiou Mottovou a ďalšími ženami usporiadala zhromaždenie v Seneca Falls, ktoré vytvorilo Názorové vyhlásenie (Declaration of Sentiments) požadujúce pre ženy rovnoprávnost%ta právo voliť. Mnohé z týchto aktivistiek sa politicky angažovali v rámci abolicionistického hnutia. Kampaň za ženské práva počas „prvá vlny feminizmu“ viedli Stantonová, Lucy Stone a Susan B. Anthonyová, spolu s mnohými ďalšími. Stoneová a Paulina Wrightová Davisová v roku 1850 zorganizovali významné a vplyvné Národné zhromaždenie pre práva žien (National Women's Rights Convention). Po občianskej vojne sa hnutie reorganizovalo vďaka získaniu skúsených propagátoriek, z ktorých mnohé bojovali za prohibíciu v Ženskej kresťanskej únii za striedmosť (Women's Christian Temperance Union). Do konce deväťnásteho storočia však plné hlasovacie právo ženám priznalo len niekoľko západných štátov Únie, aj keď ženy dosiahli významné legislatívne úspechy a získali práva v oblastiach ako je majetok a detské opatrovníctvo.

Prehliadka sufražetiek v New Yorku v roku 1917, ženy nesú tabule s podpismi viac než milióna žien.

Okolo roku 1912 sa začalo feministické hnutie znovu prebúdzať, pričom kládlo dôraz na požiadavky zrovnoprávnenia. Tvrdilo, že skorumpovanosť americkej politiky si vyžaduje očistu zastúpením žien, pretože muži toho nie sú schopní. Protesty sa stali stále častejšími; sufražetka Alice Paulová viedla prehliadky v hlavnom meste a v ďalších veľkých mestách. Paulová sa odtrhla od veľkej Národnej asociácie amerického volebného práva žien (National American Woman Suffrage Association, NAWSA), ktorá uprednostňovala miernejší prístup a podporovala Demokratickú stranu a Woodrowa Wilsona a vytvorila militantnejšiu Národnú stranu žien (National Woman's Party). Počas „tichých hliadok“ sufražetiek, protestných demonštrácií pred Bielym domom, ktorých bolo mnoho zatknutých a následne sa stali politickými väzňami.

Starý argument proti volebnému právu žien, deklarujúci, že iba muži môžu bojovať vo vojne, a preto len muži si zaslúžia právo voliť, bol vyvrátený počas prvej svetovej vojny nadšenou účasťou desiatok tisíc amerických žien na domácom fronte. Po skončení vojny mnoho krajín sveta udelilo ženám volebné právo, ako vďaka za ich príspevok vojnovému úsiliu. Naviac väčšina západných štátov USA už poskytla ženám právo voliť v štátnych a federálnych voľbách a zástupcovia z týchto štátov, vrátane prvej ženy Jeannette Rankinovej z Montany, preukázali, že volebné právo žien je životaschopné. Hlavný odpor pochádzal z južných štátov, ich bieli predstavitelia sa obávali hrozby černošských žien ako voličov. Nakoniec Kongres v roku 1919 prijal devätnásty dodatok ústavy a v roku 1920 už ženy mohli voliť.

NAWSA sa premenila na Ligu ženských voličov (League of Women Voters) a Národná strana žien začala lobovať za plnú rovnosť a prijatie dodatku ústavy o rovnoprávnosti (Equal Rights Amendment), ktorý nakoniec Kongres schválil v roku 1972, počas druhej vlny ženského hnutia. Politici reagovali na nových voličov väčším dôrazom na problémy zvláštneho významu pre ženy, hlavne na prohibíciu, zdravie detí a svetový mier. Hlavný nárast hlasovania žien prišiel v roku 1928, keď si politické organizácie veľkých miest uvedomili, že potrebujú podporu žien pre zvolenie demokrata Ala Smitha, katolíka z New Yorku. Medzitým protestanti mobilizovali ženy, aby podporili prohibíciu a hlasovali pre republikána Herberta Hoovera.

Búrlivé dvadsiate roky a Veľká kríza

Počas 20. rokov 20. storočia postupne narastala pozícia Spojených štátov ako ekonomickej a vojenskej svetovej veľmoci. Senát Spojených štátov neratifikoval Versaillesku zmluvu nadiktovanou Spojencami porazeným Ústredným mocnostiam; miesto toho sa Spojené štáty rozhodli ísť smerom unilateralizmu (samostatného jednania v medzinárodných vzťahoch). Otras ruskej Októbrovej revolúcie vyústil v skutočné obavy z komunizmu v Spojených štátoch, čo viedlo k tzv. červenej hrozbe (Red Scare) a k deportácii cudzincov, považovaných za podvratné živly.

Cez rýchly rast verejného zdravotníctva počas progresívnej éry a modernizácie nemocníc a lekárskych škôl, stratili Spojené štáty v roku 1918 počas pandémie Španielskej chrípky 675 000 životov.

Agenti prohibície ničia sudy s alkoholom v Chicagu, 1921.

V roku 1920 bol schválený osemnásty dodatok Ústavy (prohibícia), ktorý zakázal výrobu, predaj, dovoz a vývoz alkoholu. Výsledkom bolo, že v mestách sa nelegálny alkohol stal veľkým biznisom, prevažne ovládaný podsvetím. V rokoch 1922 – 25 rýchlo rástol obnovený Ku Klux Klan, ktorý však následne opäť zanikol. Došlo taktiež k prijatiu imigračných zákonov, ktoré značne obmedzovali počty nových imigrantov. Vďaka veľkej hospodárskej prosperite získali dvadsiate roky 20. storočia prezývku „Búrlivé roky“ (Roaring twenties). Medzi mladšou generáciou získal popularitu nový hudobný štýl jazz, preto sa toto desaťročie aj nazývalo „Jazzový vek“ (Jazz Age).

Kočujúca matka, fotografia Dorothey Langeovej sa stala symbolom chudobných migrujúcich nájomných robotníkov v Kalifornii

Počas dvadsiatych rokov 20. storočia sa krajina tešila všeobecnej prosperite, aj keď so známkami slabosti poľnohospodárstva. Finančnú bublinu poháňal nafúknutý akciový trh, čo neskôr viedlo ku krachu na newyorskej burze dňa 29. októbra 1929. Ten spolu s mnohými ďalšími ekonomickými faktormi spustil celosvetovú hospodársku krízu známu ako Veľká hospodárska kríza. Počas tohto obdobia zaznamenali Spojené štáty defláciu spojenou s prepadom cien a rastom nezamestnanosti z 3 % v roku 1929 na 25 % v roku 1933. Ceny poľnohospodárskych produktov klesli o polovicu a priemyselná produkcia poklesla o tretinu. Situáciu ďalej zhoršili opakujúce sa suchá a následné prašné búrky na stredozápade, tzv. „Dust Bowl“, ktorá donútila desaťtisíce zbedačených farmárskych rodín opustiť svoje domovy.

Vo svojej kampani v roku 1932 demokratický prezidentský kandidát Franklin Delano Roosevelt sľuboval „Nový údel pre americký ľud“ ("a New Deal for the American people"), čo sa stalo trvalou značkou jeho domácej politiky. Zúfalá ekonomická situácia spolu so silnými víťazstvami demokratov vo voľbách v roku 1932 poskytli Rooseveltovi neobvyklý veľký vplyv na Kongres počas „prvej stovky dní“ jeho administratívy. Využil tohto vplyvu ako páky pre získanie rýchleho prijatia mnohých opatrení na vytvorenie programov sociálneho zabezpečenia a reguláciu bankového systému, akciového trhu, priemyslu a poľnohospodárstva spolu s kopou ďalších vládnych snáh o ukončenie Veľkej hospodárskej krízy a reformu americkej ekonomiky.

Výstavba priehrady Bonneville, jeden z projektov Public Works Administration, október 1936

Program New Deal zaviedol reguláciu väčšiny odvetví ekonomiky, hlavne finančného sektora. Poskytol nezamestnaným podporu prostredníctvom mnohých programov, ako napríklad Works Progress Administration (WPA) a Civilian Conservation Corps pre mladých mužov, ktorý sa zaoberal pracovnými činnosťami, ako je hasenie lesných požiarov a vytváranie verejných prác. Úrad Public Works Administration viedol rozsiahle, štedro financované projekty zamerané na rozvoj a obnovu infraštruktúry. V rokoch 1935 – 1936 sa Roosevelt priklonil k ľavici a prostredníctvom Wagner Act posilnil odborové zväzy. Odbory sa stali silným prvkom združenej koalície New Deal, ktorá získala Rooseveltovi opätovné víťazstvo vo voľbách v rokoch 1936, 1940 a 1944 mobilizáciou členov odborov, modrých límečkov, závislých na podpore, veľkomestských politických organizácií, etnických a náboženských minorít (hlavne katolíkov a židov) a bieleho juhu, spolu s Afroameričanmi na severe (kde mohli voliť). Niektoré programy boli opustené v štyridsiatych rokoch 20. storočia, keď konzervatívci znovu získali moc v Kongrese prostredníctvom konzervatívnej koalície. Obzvlášť významným projektom sa stal program sociálneho zabezpečenia, začatý v roku 1935.

Druhá svetová vojna

Horiaca USS Arizona počas japonského útoku na Pearl Harbor, ktorý znamenal rozhodujúci impulz pre vstup Spojených štátov do vojny.

V rokoch kríze sa Spojené štáty zamerali na domáce záležitosti, zatiaľ čo po celom svete demokracia upadala a mnoho krajín ovládli diktatúry. Cisárske Japonsko cielilo na získanie dominancie vo východnej Ázii a v Pacifiku. Nacistické Nemecko a fašistické Taliansko zbrojili a pripravovali dobyvačné vojny, zatiaľ čo Británia a Francúzsko zastávali politiku umierňovania, v snahe odvrátiť ďalšiu európsku vojnu. Americká legislatíva sa snažila zabrániť možnému zapojeniu sa Spojených štátov do zahraničných konfliktov pomocou zákonov o neutralite. Táto politika sa však stretla s narastajúcim protinacistickým cítením po nemeckej invázii do Poľska v septembri 1939, ktorá začala druhú svetovú vojnu. Roosevelt umiestnil Spojené štáty do pozície „arzenálu demokracie“ a prisľúbil spojencom rozsiahlu finančnú pomoc a dodávky zbrojného materiálu – avšak žiadnych vojakov. Toto bolo realizované prostredníctvom zmlúv o pôžičke a prenájme. Japonsko sa pokúsilo neutralizovať americkú moc v Pacifiku útokom na Pearl Harbor dňa 7. decembra 1941, čo sa stalo zlomovým momentom pre verejnú podporu vstupu do vojny. Tento náhodný útok značne prehĺbil protijaponské nálady, čo viedlo k internácii Američanov japonského pôvodu po dobu vojny.

Montážna linka bombardérov B-25 v Inglewoode, 1942

Hlavné príspevky Spojených štátov k spojeneckému vojnovému úsiliu tvorili peniaze, priemyselné výrobky, potraviny, ropa, technologické inovácie a (hlavne v rokoch 1944 – 45) vojaci. Značná časť úsilia federálnej vlády počas vojny smerovala k maximalizácii hospodárskej produkcie krajiny. Celkovým výsledkom bolo dramatické zvýšenie hrubého domáceho produktu, rozsiahly vývoz materiálu a zásob Spojencom a americkým silám v zámorí, ukončenie nezamestnanosti a nárast civilnej spotreby, aj cez fakt, že 40 % HDP bolo venované vojnovému úsiliu. To všetko bolo dosiahnuté pomocou desiatok miliónov pracovníkov, ktorí prešli z povolaní s nízkou produktivitou do vysoko efektívnych pracovných miest, ďalej vďaka zlepšeniu produktivity vďaka lepším technológiám a riadeniu, zapojenie študentov, dôchodcov, žien v domácnosti a nezamestnaných do pracovného procesu a predĺženie pracovnej doby.

Veľký rozmach dosiahol aj vedecký výskum a vývoj, ktorého najvýznamnejším výsledkom sa stal projekt Manhattan, tajné úsilie o využitie jadrového štiepenia pre výrobu vysoko ničivej atómovej bomby.

Na domácom fronte bola mobilizácia amerického hospodárstva riadená Rooseveltovým vojnovým výrobným výborom (War Production Board). Vojnový výrobný boom viedol k plnej zamestnanosti a zahladenie tejto stopy Veľkej hospodárskej krízy. V skutočnosti dokonca nastal nedostatok pracovných síl, nútiaci priemysel na hľadanie nových zdrojov pracovníkov, čo viedlo k zmene rolí žien a čierneho obyvateľstva.

Pracovné úsilie bolo vyčerpávajúce a voľnočasové aktivity prudko klesali. Ľudia tolerovali navýšenie práce kvôli vlastenectvu, platu a dôvere, že to je „len na obmedzenú dobu“ a život sa vráti do normálu, akonáhle bude vojna vyhratá. Väčšina tovarov dlhodobej spotreby sa stala nedostupnou a mäso, oblečenie a benzín boli dostupné len na prídel. V priemyselných oblastiach vznikol nedostatok bytov kvôli zdvojnásobeniu obyvateľov, ktorí žili v stiesnených štvrtiach. Ceny a mzdy boli regulované a Američania sporili značnú časť svojich príjmov; následný povojnový dopyt viedol k obnoveniu hospodárskeho rastu namiesto návratu do krízy.

Fotografia Into the Jaws of Death vyfotená počas vylodenia v Normandii, ktorým Spojenci otvorili druhý front v Európe.

Spojenci – Spojené štáty, Veľká Británia a Sovietsky zväz, Čína, rovnako ako Poľsko, Kanada a ďalšie krajiny – bojovali proti mocnostiam Osy; Nemecku, Taliansku a Japonsku. Spojenci považovali za hlavnú hrozbu Nemecko a dali najvyššiu prioritu európskemu bojisku. Spojené štáty dominovali vojne s Japonskom a zastavili japonskú expanziu v Pacifiku v roku 1942. Po útoku v Pearl Harbore a strate Filipín nasledovala remíza v bitke v Korálovom mori (máj 1942) a potom rozhodujúce víťazstvo amerického námorníctva v bitke o Midway (jún 1942). Americké pozemné sily vypomohli v severoafrickej kampani ukončenej v roku 1943, po ktorej nasledoval rozpad Mussoliniho fašistickej vlády a prechod Talianska na stranu Spojencov. Významnejší európsky front bol otvorený v deň D, 6. júna 1944, keď americké a spojenecké sily v Británii uskutočnili inváziu do nacistami ovládaného Francúzska.

Do konca roku 1944 Spojenci vytlačili Nemcov z Francúzska, ale v decembri 1944 museli čeliť nečakanému nemeckému protiútoku v Ardenách. Táto posledná nemecká snaha zlyhala a spojenecké armády na východe a západe sa blížili k Berlínu, zatiaľ čo nacisti sa pokúšali zabiť posledných zostávajúcich Židov. Západní spojenci prenechali dobytie Berlína Sovietom. Nacisti kapitulovali v máji 1945, čo znamenalo koniec vojny v Európe.

Atómový hrib po výbuchu bomby Fat Man nad mestom Nagasaki

Američania zatiaľ v Tichomorí uskutočňovali stratégiu „žabých skokov“ dobývaním ostrovov smerom k Japonsku. Po dobytie Mariánskeho súostrovia tu zriadili letisko pre bombardovacie nálety na domáce japonské ostrovy a v roku 1945 po ťažkých bojoch obsadili ostrovy Iwodžimu a Okinawu. Po krvavom víťazstve na Okinawe sa Spojené štáty chystali napadnúť japonské domáce ostrovy. V auguste 1945 bombardéry B-29 zvrhli atómové bomby na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki; po niekoľkých dňoch Japonci kapitulovali a tým skončila druhá svetová vojna. Spojené štáty okupovali Japonsko (a časť Nemecka) a vyslali generála Douglasa MacArthura, aby viedol reštrukturalizáciu japonského hospodárstva a politického systému podľa amerického vzoru. Počas vojny Roosevelt vytvoril termín „Štyri mocnosti“, ktorým odkazoval na štyroch hlavných spojencov druhej svetovej vojny, Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, Sovietsky zväz a Čínu, ktoré sa neskôr stali základom Rady bezpečnosti OSN.

Aj keď národ stratil vo vojne viac než 400 000 vojakov, pevnina prosperovala, nedotknutá vojnovým ničením, ktoré si vybralo ťažkú daň v Európe a v Ázii.

Účasť v povojnových zahraničných záležitostiach znamenala koniec prevládajúceho amerického izolacionizmu. Hrozba jadrových zbraní inšpirovala ako optimizmus, tak strach. Jadrové zbrane sa po roku 1945 nikdy nepoužili v boji, pretože obe strany odvrátili hrozbu priameho vojnového konfliktu. Nasledoval „dlhý mier“ Studenej vojny, ktorá začala Trumanovou doktrínou vyhlásenou v marci 1947. To však nezabránilo regionálnym vojnám v Kórei a Vietname.

Studená vojna, kontrakultúra a občianske práva

Po druhej svetovej vojne sa Spojené štáty stali jednou z dvoch dominantných superveľmocí, pričom druhou sa stal Sovietsky zväz. Americký Senát schválil členstvo Spojených štátov v Organizácii Spojených národov (OSN), čo znamenalo odklon od tradičného amerického izolacionizmu smerom k zvýšenej medzinárodnej angažovanosti.

Plagát propagujúci Marshallov plán, 1947

Primárnym americkým cieľom v rokoch 1945–48 bola obnova Európy po ničivých udalostiach druhej svetovej vojny a obmedzenie šírenia komunizmu zastúpeného Sovietskym zväzom. Trumanova doktrína z roku 1947 poskytla Grécku a Turecku vojenskú a ekonomickú pomoc ako protiváhu hrozbe komunistickej expanzie na Balkáne. V roku 1948 Spojené štáty nahradili izolované programy finančnej pomoci komplexným Marshallovým plánom, ktorý čerpal peniaze do hospodárstva západnej Európy, odstránil obchodné bariéry a súčasne zmodernizoval systémy managementu podnikov a vlád.

Rozpočet Marshallovho plánu bol 13 miliárd dolárov (v kontexte amerického HDP vo výške 258 miliárd dolárov v roku 1948); tomu predchádzalo ďalších 12 miliárd dolárov poskytnutých Európe v dobe medzi koncom vojny a začiatkom Marshallovho plánu. Sovietsky vodca Josif Vissarionovič Stalin zakázal svojim východoeurópskym satelitným štátom zúčastniť sa plánu. Postupom času neefektívne východoeurópske ekonomiky zaostávali za Západnou Európou stále viac z hľadiska hospodárskeho rozvoja a prosperity. V roku 1949 Spojené štáty odstúpili od svojej tradičnej politiky nevytvárania vojenských paktov v dobe mieru a založili Severoatlantickú alianciu (NATO), ktorá pretrváva do 21. storočia. Reakciou na to Sovieti vytvorili Varšavskú zmluvu komunistických štátov; medzi oboma blokmi stala tzv. „železná opona“.

V auguste 1949 Sovieti otestovali svoju prvú jadrovú zbraň, čím eskalovalo nebezpečie vojnového stretu. Hrozba vzájomného zaručeného zničenia však odradila obe mocnosti pred jadrovou vojnou a vyústila v zástupné vojny, hlavne v Kórei a Vietname, v ktorých sa obe strany stretli nepriamo. V Spojených štátoch vyvolala Studená vojna obavy z vplyvu komunizmu a viedla k protikomunistickým honom na čarodejnice.

V januári 1953 sa prezidentom stal generál Dwight D. Eisenhower, prvý republikán v Bielom dome od roku 1932. Po Stalinovej smrti v marci toho istého roku došlo k uvoľneniu napätia medzi USA a ZSSR. Eisenhowerovi sa podarilo ukončiť vlečúcu sa Kórejskú vojnu a vyhnúť sa zapojeniu Spojených štátov do iného konfliktu. Silne podporoval NATO a snažil sa o vytvorenie ďalších podobných aliancií, tie však neboli príliš úspešné. Na domácej scéne skoncoval s mccarthizmem, rozšíril systém sociálneho zabezpečenia a opatrne podporoval hnutie za občianske práva. Významným momentom sa stali udalosti na strednej škole v Little Rocku v Arkansase, keď nechal kvôli vynúteniu federálnych zákonov povolať Národnú gardu. Eisenhower značne podporoval budovanie medzištátneho dialničného systému. Počas jeho dvoch volebných období sa Spojené štáty tešili ére nebývalej prosperity, charakterizovanej rozvojom konzumného spôsobu života. Symbolom doby sa stal automobil, rýchle občerstvenie alebo Rock and roll.

Stretnutie Kennedyho a Chruščova vo Viedni v júni 1961

V roku 1957 Sovietsky zväz vypustil Sputnik, prvú umelú družicu Zeme, toto nečakané vedeckotechnické prvenstvo Američanov zaskočilo. Tak začali Vesmírne preteky oboch superveľmocí, v ktorom nakoniec Spojené štáty triumfovali pristátím prvých astronautov na Mesiaci počas misie Apollo 11 v roku 1969. Rozhorčení nad slabosťou amerického vzdelávacieho systému viedlo k rozsiahlej federálnej podpore vedeckého vzdelávania a výskumu.

V roku 1960 bol charizmatický politik John Fitzgerald Kennedy zvolený ako prvý a doposiaľ jediný rímskokatolícky prezident Spojených štátov. Jeho čas vo funkcii bol poznamenaný udalosťami ako zvýšenie úsilia Spojených štátov vo vesmírnych pretekoch, eskalácia amerického zapojenia vo vietnamskej vojne, Karibská kríza, invázia v Zálive svíň, zatknutie a uväznenie Martina Luthera Kinga počas kampane v Birminghame a vymenovanie svojho brata Roberta F. Kennedyho do svojho kabinetu ako ministra spravodlivosti. Prezident Kennedy bol 22. novembra 1963 zavraždený v Dallase v Texase, táto událosť národ hlboko šokovala.

Vrcholiaci liberalizmus

Vyvrcholenie liberalizmu prišlo v polovici šesťdesiatych rokov, keď prezident Lyndon B. Johnson (1963 – 1969) v Kongrese presadil prijatie svojich sociálnych programov (Great Society). Tie zahŕňali občianske práva, ukončenie rasovej segregácie, zdravotné poistenie (program Medicare), rozšírenie sociálneho zabezpečenia, federálna pomoc vzdelávania na všetkých úrovniach, dotácie pre umenie a humanitné vedy, ekologický aktivizmus a mnoho programov určených k vymýteniu chudoby. Jak uvádějí někteří historikové:

Liberálni intelektuáli postupne vytvorili novú víziu dosiahnutia hospodárskej a sociálnej spravodlivosti. Liberalizmus na začiatku šesďesiatych rokov neobsahoval žiadny náznak radikalizmu, nesnažil sa oživiť ťaženie New Dealu proti koncentrovaným ekonomickým silám a nemal záujem prerozdeľovať bohatstvo alebo reštrukturalizovať súčasné inštitúcie. Na medzinárodnom poli sa profiloval ako silno protikomunistický. Deklaroval ciel brániť slobodný svet, podporovať domáci hospodársky rast a zaistiť, aby výsledný blahobyt bol spravodlivo rozložený. Ich program, značne ovplyvnený keynesiánstvom, sa vyznačoval masívnymi verejnými výdavkami, ktoré mali urýchliť hospodársky rast, a tak poskytnúť verejné zdroje na financovanie väčších sociálnych, bytových, zdravotných a vzdelávacích programov.

Johnson vo voľbách v roku 1964 zvíťazil nad konzervatívnym kandidátom Barry Goldwaterom. Volebný posun prerušil niekoľko desaťročí trvajúcu nadvládu konzervatívnej koalície v Kongrese. Republikáni sa však vrátili späť v roku 1966 a v roku 1968 zvíťazil ich kandidát Richard Nixon. Ten do značnej miery pokračoval v programoch New Deal a Great Society, ktoré zdedil; odpoveď konzervatívcov prišla s voľbou Ronalda Reagana v roku 1980. Medzitým Američania zavŕšili veľkú migráciu z fariem do miest a zažívali dlhé obdobie ekonomického rozvoja.

Hnutie za občianske práva

Vodca hnutia za občianske práva Martin Luther King s prezidentom Lyndonom Johnsonom v pozadí, marec 1966

Od konca päťdesiatych rokov čelil inštitucionalizovaný rasizmus v Spojených štátoch, hlavne na juhu, siliacemu hnutiu za občianske práva. Bojkot autobusovej dopravy v meste Montgomery medzi rokmi 1955 – 1956, ktorý viedli afroamerickí aktivisti Rosa Parksová a Martin Luther King, dal impulz k rozvoju hnutiu. Nasledujúce roky sa Afroameričania museli potýkať s násilnosťami, ale postupne dosiahli veľké kroky k získaniu rovnoprávnosti vďaka rozhodnutiam Najvyššieho súdu, vrátane rozsudku Brown vs. školná rada Topeky a Lovingovci vs. Virgínia, zákona o občianskych právach z roku 1964 (Civil Rights Act of 1964), zákona o hlasovacích právach z roku 1965 (Voting Rights Act of 1965) alebo zákona o spravodlivom bývaní z roku 1968 (Fair Housing Act of 1968), ktoré zneplatnili zákony Jima Crowa, legalizujúce rasovú segregáciu medzi bielymi a čiernými.

Martin Luther King, Jr., ktorý získal Nobelovú cenu za mier za svoje úsilie o dosiahnutie rasovej rovnoprávnosti, bol zavraždený v roce 1968. Po jeho smrti viedli hnutie ďalší, okrem iného Kingova vdova, Coretta Scott Kingová, ktorá bola tiež aktívna, rovnako ako jej manžel, v opozícii voči Vietnamskej vojne a v ženskom oslobodeneckom hnutí. Počas prvých deviatich mesiacov v roku 1967 prepuklo 164 nepokojov v 128 amerických mestách. Frustrácia zo zdanlivo pomalého pokroku integračného hnutia viedla počiatkom 60. rokov k vynoreniu radikálnejších prúdov, ktoré zase následne dali vzniknúť hnutiu Čierna sila (Black Power) počas nevkorých 60. a raných 70. rokov. Táto dekáda nakoniec znamenala veľký krok smerom k integrácii, hlavne v oblasti vládnych služieb, športu a zábavy.

Taktieť domorodí Američania (indiáni) sa začali hlásiť o svoje územné práva a obracali sa na federálne súdy. Vo svojich protestoch obviňovali federálnu vládu z nedodržovanie uzavretých zmlúv. Jedným z najvýraznejších indiánskych združení bolo Hnutie amerických indiánov (American Indian Movement, AIM).

Chávez (vpravo) hovoriaci na zjazde United Farm Workers v roku 1974 v meste Delano, Kalifornia.

Ďalšou emancipujúcou sa skupinou boli mexickí Američania. V šesťdesiatych rokoch začal aktivista César Chávez v Kalifornii organizovať zle platených mexikoamerických poľnohospodárskych pracovníkov. Viedol päť rokov trvajúce štrajky zberačov hrozna. Potom Chávez vytvoril prvé úspešné odborové združenie poľnohospodárskych pracovníkov, aj keď jeho United Farm Workers of America (UFW) po niekľkých rokoch stratil na sile. Chávez zomrel v roku 1993 a po svojej smrti sa stal ikonou a „ľudovým svätým“ v panteóne mexických Američanov.

Ženské hnutie

Od začiatku 60. rokov začala národom prechádzať nová vlna uvedomenia si nerovnoprávneho postavenia amerických žien. Na jej začiatku bol bestseller The Feminine Mystique z roku 1963 autorky Betty Friedan. Ukazoval, ako mnoho žien v domácnosti trpí pocitmi uväznenia a nenaplnenia, obviňoval americkú kultúru z vytvorenia predstavy, že ženy môžu nájsť životnú náplň iba v rolách manželiek, matiek a hospodyniek a polemizoval, že ženy sú práve tak schopné ako muži vykonávať akýkoľvek druh práce. V roku 1966 založila Friedanová a ďalšie ženy Národnú organizáciu pre ženy (National Organization for Women, NOW), ktorá mala byť obdobou NAACP pro Afroameričany.

Zakladateľka a prezidentka NOW Betty Friedanová, spolupredsedkyne NOW a lobistka Barbara Iretonová a feministická advokátka Marguerite Rawaltová, 1968.

Začali protesty a nové Hnutie za oslobodenie žien (Women's Liberation Movement) postupne naberalo na veľkosti a sile, získalo veľkú pozornosť médií a do roku 1968 vystriedalo hnutie občianskych práv ako hlavnú americkú spoločenskú revolúciu. Pochody, prehliadky, zhromaždenia, bojkoty a protestné hliadky priniesli účasť tisícov, niekedy aj miliónov priaznivcov. Ženy dosiahli značný pokrok v uplatnení na poli lekárstva, právnictva a podnikania, avšak len málo ich bolo zvolených do verejných úradov. Hnutie sa však skoro rozštiepilo na frakcie podľa politickej ideológie (NOW ako ľavica, Akčná liga ženskej rovnosti (Women's Equity Action League, WEAL) ako pravica, Národný ženský politický klub (National Women's Political Caucus, NWPC) ako stred a radikálnejšie skupiny tvorené mladšími ženami sa riadili ku krajnej ľavici). Ratifikáciu návrhu dodatku ústavy o rovnosti pohlaví, ktorý schválil Kongres v roku 1972, zabránila konzervatívna koalícia mobilizovaná Phyllis Schlaflyovou. Podľa nich tento návrh degradoval postavenie žien v domácnosti a umožnil by vojenské odvody mladých žien.

Napriek tomu však bolo schválených mnoho federálnych zákonov, zaručujúcich rovnosť v otázke platov, zamestnania, vzdelania, pracovných príležitostí a úverov, legalizujúcich umelé potraty a požadujúcich, aby NASA, vojenské akadémie a ďalšie organizácie umožnili prijímanie žien). K ním sa pridali štátne zákony (napr. zakazujúcich domáce násilie a manželské znásilnenia) a rozhodnutie Najvyššieho súdu (napr. rozhodnutie, že klauzula Štrnásteho dodatku o rovnosti ochrany sa vzťahuje aj na ženy). Tieto legislatívne reformy stanovili rovnosť pohlaví pred zákonom. Spoločenské zvyklosti a povedomie sa začali meniť smerom k akceptácii rovnoprávnosti žien. Kontroverzná bola otázka potratov, ktoré Najvyšší súd rozhodnutím v prípade Roe v. Wade (1973) stanovil ako základné právo a nariadil legalizáciu umelých potratov vo všetkých štátoch Spojených štátov a povolil aj potraty v druhom a treťom trímestrii. Tento precedent je v Spojených štátoch predmetom debát.

Revolta kontrakultúry a détente Studenej vojny

Demonštrácia proti vietnamskej vojne, 1967

Uprostred studenej vojny Spojené štáty vstúpili do vojny vo Vietname; jej narástajúca nepopularita medzi domácou verejnosťou priživovala už existujúce sociálne protestné hnutie žien, menšín a mládeže. Sociálne programy projektu Great Society prezidenta Johnsona a početné rozhodnutia Najvyššieho súdu počas predsedníctva Earla Warrena prispeli k rozsiahlemu spektru sociálnych reforiem počas šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Feminizmus a environmentalizmus sa stali politickými silami a vývoj pokračoval smerom k zaisteniu občianskych práv pre všetkých Američanov. Koncom 60. a začiatkom 70. rokov zasiahla Spojené štáty a väčšinu západného sveta kontrakultúrna revolta, ktorá vo „vojne kultur“ ešte hlbšie rozdelila Američanov, prinášala však aj liberálnejšie sociálne názory.

V roku 1969 Johnsona v úrade prezidenta vystriedal republikán Richard Nixon, ktorý sa snažil postupne presunúť bremeno vojny na juhovietnamskú armádu. V roku 1973 vyjednal mierovú zmluvu, ktorá zaistila prepustenie amerických zajatcov a viedla k stiahnutiu amerických vojakov z Vietnamu. Vojna stála životy 58 000 amerických vojakov. Nixonovi sa obratnou diplomaciou podarilo využiť vtedajšiu ostrú roztržku medzi Sovietskym zväzom a Čínou v prospech Spojených štátov. Dosiahol s oboma stranami uvoľnenie vzťahov, tzv. détente.

Prezident Nixon si potriasa rukou s čínskym premiérom Čou En-lajom. Nixonova návšteva Číny v roku 1972 bola krokom k normalizácii vzťahov medzi Spojenými štátmi a komunistickou Čínou.

V rokoch 1972 – 1974 Nixonovo obdobie poznamenala aféra Watergate, počas ktorej sa Nixonova administratíva pokúšala kryť svojich podriadených, ktorí sa vlámali do ústredia Demokratickej strany v kancelárskom komplexe Watergate vo Washingtone. Škandál zničil Nixonovu politickú základňu, mnoho jeho poradcov poslal do väzenia a viedol k Nixonovej rezignácii dňa 9. augusta 1974. Na poste prezidenta ho nahradil doterajší viceprezident Gerald Ford. Pád Saigonu v apríli 1975 fakticky ukončil vojnu vo Vietname a vyústil k opätovnému zjednoteniu Severného a Južného Vietnamu. V rovnakom roku zvíťazili komunisti aj v susednej Kambodži a Laose.

Ropné embargo krajín OPEC v roku 1973 znamenalo začiatok dlhodobej premeny hospodárstva, pretože po prvý krát v histórii došlo k skokovému nárastu cien energií a americké továrne začali čeliť vážnej konkurencii zahraničných producentov automobilov, odevov, elektroniky a spotrebného tovaru. Koncom sedemdesiatych rokov ekonomika trpela energetickou krízou, pomalým hospodárskym rastom, vysokou nezamestnanosťou a veľmi vysokou infláciou spojenou s vysokými úrokovými sadzbami (tzv. stagflace). Vtedajšia všeobecná zhoda ekonómov nad výhodami deregulácie viedla k ukončeniu mnohých regulácií z období New Dealu, napríklad v oblasti dopravy, bankovníctva a telekomunikácií.

V roku 1976 bol zvolený prezidentom Jimmy Carter, ktorý sa vo svojej volebnej kampani prezentoval ako človek stojaci mimo washingtonský politický establishment. Carterovým príspevkom na medzinárodnej scéne sa stalo sprostredkovanie dohôd z Camp Davidu medzi Izraelom a Egyptom. V roku 1979 iránski študenti obsadili americké veľvyslanectvo v Teheráne a vzali 66 prítomných Američanov ako rukojemníkov, čím vyvrcholila politická kríza medzi Spojenými štátmi a Iránom po iránskej islamskej revolúcii. Kríza rukojemníkov a pokračujúca stagflácia prispeli ku Carterovej porážke vo voľbách v roku 1980, v ktorých zvíťazil republikán Ronald Reagan. Dňa 20. januára 1981, krátko po skončení Carterovho funkčného obdobia, boli zostávajúci americkí rukojemníci prepustení a tým skončila 444 dní trvajúca kríza.

Záver 20. storočia

Otvárací ceremoniál letných olympijských hier 1984 v Los Angeles. Poznamenal ich bojkot Sovietskeho zväzu a ďalších krajín Východného bloku.

Reaganove víťazstva vo voľbách 1980 a 1984 znamenali zásadný posun politických síl. Jeho ekonomická politika (nazvaná „Reaganomika“) a zavedenie daňového zákona z roku 1981 (Economic Recovery Tax Act of 1981) viedli počas siedmich rokov k zníženiu hornej daňovej sadzby z 70 % na 28 %. Reagan pokračoval v znižovaní federálnych daní a obmedzovaní regulácií. Spojené štáty v roku 1982 zažívali recesiu, ale negatívne hospodárske ukazovatele sa obrátili, pričom miera inflácie klesla z 11 % na 2 %, miera nezamestnanosti klesla z 10,8 % v decembri 1982 na 7,5 % v novembri 1984 a míra hospodářského růstu vzrostla ze 4,5 % na 7,2 %.

Reagan nariadil posilnenie amerických ozbrojených síl, čo viedlo k dodatočným rozpočtovým deficitom. Reagan predstavil komplikovaný systém protiraketovej obrany, známy ako Strategická obranná iniciatíva (SDI) (prezývaná „hviezdne vojny“), ktorý by teoreticky umožnil zostreliť jadrové strely smerujúce na Spojené štáty pomocou laserových systémov umiestnených na obežnej dráhe. Sovieti reagovali popudene, pretože uvedený projekt považovali za porušenie zmluvy o obmedzení systému protiraketovej obrany z roku 1972 a mali za to, že naruší rovnováhu síl a poskytne Spojeným štátom veľkú vojenskú výhodu. Dlhé roky sovietsky vodca Michail Gorbačov vehementne protestoval proti SDI. Koncom 80. rokov však usúdil, že systém nikdy nebude fungovať a nemal by naďalej blokovať možnosť uzavretia odzbrojovacích dohôd so Spojenými štátmi.

Reaganova invázia na Grenadu a bombardovanie Líbye boli v USA populárne, aj keď jeho podporu pravicových povstaleckých skupín Contras priviedla do problémov kontroverzia okolo aféry Irán-Contras, ktorá odhalila Reaganov zlý spôsob riadenia svojich podriadených.

Reagan a Gorbačov podpisujú Zmluvu o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu, december 1987

Reagan sa štyrikrát stretol so sovietskym vodcom Michailom Gorbačovom, a ich vrcholné konferencie viedli k podpisu Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a krátkého doletu. Gorbačov sa snažil reformami zachrániť upadajúce sa sovietske hospodárstvo a nadviazať lepšie vzťahy so Západom. Jedným z krokov malo byť ukončenie nákladných pretekov v zbrojení s Amerikou. Sovietsky zväz ponechal svoje východoeurópske satelity svojmu osudu a následkom bola vlna pádov ich komunistických režimov koncom roku 1989. Samotný Sovietsky zväz zanikol 26. decembra 1991, čím skončila americko-sovietska studená vojna.

Spojené štáty sa stali jedinou zostávajúcou superveľmocou a počas 90. rokov pokračovali v zasahovaní do medzinárodných záležitostí, vrátane vojny v Perszkom zálive proti Iraku v roku 1991. V roku 1992 bol zvolený prezidentom demokrat Bill Clinton, počas jeho administratívy krajina prežívala jedno z najdlhších období hospodárskeho rastu a bezprecedentných ziskov cenných papierov, ktorý bol vedľajším efektom digitálnej revolúcie a nových podnikateľských príležitostí vytvorených rozšírením Internetu. Clinton v spolupráci s republikánmi ovládaným Kongresom dosiahol prijatie prvého vyrovnaného federálneho rozpočtu za posledných 30 rokov.

Jicchak Rabin, Bill Clinton a Jásir Arafat po podpísaní mierových dohôd z Osla dňa 13. septembra 1993

V roku 1998 Snemovňa reprezentantov podala na prezidenta Clintona impeachment na základe obvinení z klamania o sexuálnom vzťahu so stážistkou v Bielom dome Monikou Lewinskou, Senát ho však neuznal vinným. Zlyhanie impeachmentu a zisky demokratov vo voľbách v roku 1998 prinútili republikánskeho predsedu Snemovne reprezentantov Newta Gingricha odstúpiť z Kongresu.

Republikánska strana po roku 1968 (s výnimkou z roku 1976) rozšírila svoju volebnú základňu po celom Juhu, predovšetkým vďaka silnej podpore medzi sociálne konzervatívnymi bielymi evanjelickými protestantmi a tradicionalistickými rímskymi katolíkmi, ktorí doplnili ich tradičných voličov z rad podnikateľskej sféry a predmestského obyvateľstva. Aj keď bieli demokrati na juhu v 90. rokoch stratili dominanciu, v regióne sa nastavil systém dvoch strán, ktorý charakterizoval väčšinu národa. Sociológovia Caplow ad. uvádzajú: „Republikánska strana na celoštátnej úrovni zaznamenala presun z pravého stredu do stredu v 40. a 50. rokoch 20. storočia a potom sa v 70. a 80. rokoch opäť presunula doprava.“ Ďalej dodávajú: „Demokratická strana na celoštátnej úrovni sa v 40. a 50. rokoch 20. storočia odklonila z ľavého stredu k stredu a potom sa v 70. a 80. rokoch 20. storočia posunula ďalej smerom k pravému stredu.“

Priebeh burzového indexu NASDAQ Composite ukazuje strmý rast koncom 90. rokov a následný prepad po splasknutí „internetovej bubliny“ po roku 2000.

Prezidentské voľby v roku 2000 medzi Georgom W. Bushom a Alom Gorom boli jednými z najvyrovnanejších v histórii Spojených štátov a pomohli zasiať semienko budúcej politickej polarizácie. Hlasovanie v rozhodujúcom štáte Florida bolo veľmi tesné a vyvolalo dramatický spor nad sčítaním hlasov. Najvyšší súd USA v prípade Bush v. Gore ukončil prepočítavanie hlasov pomerom 5 ku 4. To znamenalo, že Bush, teda vo vedení, vyhral na Floride a v celých voľbách. Vrátane roku 2000, demokrati prevýšili na počty hlasov republikánov vo všetkých celoštátnych voľbách od roku 1992 do roku 2016, s výnimkou roku 2004.

Prehnané očakávania „novej ekonomiky“ a prudký rozvoj Internetu koncom 90. rokov viedli k obdobiu špekulatívnych investícii do internetových firiem. Vrchol tejto ekonomickej bubliny nastal okolo roku 2000, potom nasledoval prudký pád a krach mnohých internetových spoločností, tzv. dot-comov.

21. storočie

9/11 a Vojna proti terorizmu

Horiace veže Svetového obchodného centra krátko po náraze lietadiel, 11. september 2001

Začiatok 21. storočia poznamenali teroristické útoky 11. septembra 2001, pri ktorých teroristi z islamistickej organizácie Al-Káida uniesli štyri dopravné lietadla a potom s nimi uskutočnili samovražedné nálety na budovy Svetového obchodného centra (WTC) v New Yorku a na budovu Pentagón vo Washingtone. Dve veže WTC sa zhruba dve hodiny po náraze lietadiel zrútili, zničené bolo taktiež jedno krídlo Pentagónu. Útoky si vyžiadali 2977 obetí. Na reakciu na tento bezprecedentný útok prezident George W. Bush dňa 20. septembra vyhlásil „vojnu proti terorizmu“. Následne dňa 7. októbra 2001 Spojené štáty a NATO uskutočnili inváziu do Afganistanu zameranou na zničenie režimu Tálibánu, ktorý poskytoval Al-Káide a jeho vodcovi Usámovi bin Ládinovi bezpečné útočisko.

Federálna vláda zaviedla nové opatrenia s cieľom zabrániť budúcim útokom. Kontroverzný USA PATRIOT Act zvýšil právomoc vlády pri sledovaní komunikácií a odstránil právne obmedzenie pre zdieľanie informácií medzi federálnymi policajnými a spravodajskými zložkami. Vzniklo nové Ministerstvo vnútornej bezpečnosti určené na vedenie a koordinovanie federálnych protiteroristických aktivít. Niektoré z týchto aktivít, hlavne zachádzanie so zadržanými vo väznici na základni Guantanámo, viedli k obvineniam federálnej vlády z porušovania ľudských práv.

Americkí vojaci pri skrýši Udaja a Kusaja, synov Saddáma Husajna, júl 2003

V marci 2003 začali Spojené štáty inváziu do Iraku, čo viedlo k zrúteniu irackej vlády a neskôr aj k zadržaniu irackého diktátora Saddáma Husajna, s ktorým mali USA dlhodobo napäté vzťahy. Dôvody pre inváziu uvádzané Bushovou administratívou zahŕňali šírenie demokracie, likvidáciu zbraní hromadného ničenia (čo bola aj kľúčová požiadavka OSN, aj keď neskôr vyšetrovanie preukázalo, že časť spravodajských informácií bola nepresná), a oslobodenie irackého ľudu. Aj keď invázia spočiatku dosiahla určité úspechy, pokračujúca vojna v Iraku vyvolávala medzinárodné protesty a zaznamenávala postupný pokles domácej podpory. V roku 2007, po rokoch násilia vyvolaného irackými povstaleckými útokmi, prezident Bush nechal navýšiť počty prítomných amerických vojakov. Zatiaľ čo počet obetí klesol, Irak zostával politicky nestabilný.

Nepopularita prezidenta Busha a vojny v Iraku spolu s prepuknutou finančnou krízou viedli v roku 2008 k voľbe Baracka Obamy, prvého afroamerického prezidenta Spojených štátov. Po svojom zvolení Obama neochotne pokračoval vo vojnových akciách v Iraku až do 31. augusta 2010, keď vyhlásil bojové operácie za ukončené. 50 000 amerických vojakov a vojenského personálu bolo ponechaných v Iraku, aby asistovali irackým silám, pomáhali chrániť sťahované sily a uskutočňovali protiteroristické zásahy až do 15. decembra 2011, keď bola vojna formálne ukončená a poslední vojaci opustili krajinu. Súčasne Obama zvýšil americkú angažovanosť v Afganistane a začal stratégiu „nasýtenia“ ďalšími 30 000 vojakmi, zároveň však oznámil zámer začať sťahovať vojská v decembri 2014. Obama taktiež zakázal mučenie väzňov v Guantanáme, všeobecne však zachoval Bushovu politiku k týmto zadržaným, zároveň doporučil budúce uzavretie väznice.

Lietadlá F/A-18F Super Hornet štartujú z paluby lietadlovej lode USS Carl Vinson počas operácie Inherent Resolve, leteckých úderov proti Islamskému štátu, október 2014

Usáma bin Ládin bol po desaťročnom skrývaní nakoniec objavený a zabitý v máji 2011 v Pakistane počas akcie amerických námorných špeciálnych síl. Aj keď sa Al-Káida v Afganistane dostala na hranicu kolapsu, jej odnože v Jemene a ďalších krajinách pokračovali v činnosti.

V roku 2014 začal získavať na sile Islamský štát v Iraku a Levante (ISIS), skôr známy ako Al-Káida v Iraku. Okrem toho, že ovládol veľkú časť západného Iraku a východnej Sýrie, ISIS taktiež popravil troch novinárov, dvoch amerických a jedného britského. Tieto udalosti viedli v septembri 2014 k začatiu veľkej vojenskej intervencii Spojených štátov a ich spojencov v regióne.

Dňa 28. decembra 2014 prezident Obama oficiálne ukončil vojenskú misiu v Afgnistane a sľúbil stiahnutie zostávajúcich amerických jednotiek na konci roku 2016, s výnimkou ochrany veľvyslanectiev.

Veľká recesia

V septembri 2008 upadli Spojené štáty a väčšina Európy do najdlhšej recesie po druhej svetovej vojne, často nazývanej „Veľká recesia“. Bola dôsledkom niekoľkých vzájomne sa prekrývajúcich kríz, hlavne kríza na trhu s nehnuteľnosťami, hypotekárna kríza, rastu cien ropy, kríza automobilového priemyslu, rastúcej nezamestnanosti a najhoršej finančnej krízy od Veľkej hospodárskej krízy. Finančná kríza ohrozila stabilitu celej ekonomiky, v septembri 2008 zbankrotovala veľká banka Lehman Brothers a ďalšie obrie banky boli vážne ohrozené. Počínajúc októbrom federálna vláda poskytla finančným inštitúciám pôžičky v hodnote 245 miliárd dolárov prostredníctvom Troubled Asset Relief Program, schváleným republikánmi aj demokratmi v Kongrese a podpísaným prezidentom Bushom.

Prejav prezidenta Obamy a viceprezidenta Bidena o zavedení American Recovery and Reinvestment Act, marec 2009

Bushov nástupca Barack Obama podpísal zákon American Recovery and Reinvestment Act of 2009, čo bol ekonomický stimul vo výške 787 miliárd dolárov, ktorého cieľom bola pomoc ekonomike zotaviť sa z prehlbujúcej sa recesie. Obama, rovnako ako Bush, podnikol kroky na záchranu automobilového priemyslu a zabráneniu budúcim ekonomickým prepadom. Patrili medzi ne sanácie spoločností General Motors a Chrysler ktorých vlastníctvo dočane prešlo do rúk štátu a program „Cash for Clunkers“, ktorý dočasne podporil predaj nových automobilov.

Recesia oficiálne skončila v júni 2009 a ekonomika sa pomaly začala zotavovať. Miera nezamestnanosti dosiahla v októbri 2009 maximá 10,1 % po náraste z 4,7 % v novembri 2007 a od októbra 2015 sa vrátila na 5,0 %. Celkový hospodársky rast však v 10. rokoch 21. storočia zostal slabší v porovnaní s rastom predchádzajúcich desaťročí.

Posledné udalosti

V rokoch 2009–2010 Kongres schválil mnoho významných legislatívnych opatrení, následne podpísaných prezidentom Obamom, napríklad Zákon o ochrane pacientov a dostupnej starostlivosti (Patient Protection and Affordable Care Act), prezývaný „Obamacare“, Dodd–Frank Wall Street Reform and Consumer Protection Act, alebo Don't Ask, Don't Tell Repeal Act, ktorý umožnil, aby osoby slúžiace v amerických ozbrojených silách nemuseli skrývať svoju sexuálnu orienáaciu. Po voľbách 2010 ovládli republikáni Snemovňu reprezentantov a demokrati Senát. Rozhoreli sa vášnivé debaty o zvýšení stropu štátneho zadĺženia, obmedzenie daňových úlav pre osoby s najvyššími príjmami a o ďalších kľúčových otázkách. Tieto prebiehajúce debaty viedli k tomu, že prezident Obama v roku 2011 podpísal zákon o rozpočtovej kontrole. Po Obamovom znovuzvolení v novembri 2012 Kongres prijal American Taxpayer Relief Act of 2012, ktorý zvýšil dane pre najviac zarábajúcich. Výzvy republikánskych kongresmanov k zrušení Patient Protection and Affordable Care Act spolu s ďalšími požiadavkami viedla k prvej vládnej odstávke od doby Clintonovej administratívy a takmer viedla k prvému zlyhaniu schválenia štátneho deficitu od 19. storočia. V dôsledku verejnej nespokojnosti s oboma stranami v Kongrese rostúce od začiatku desaťročia klesla verejná dôvera v Kongres na rekordne nízke hodnoty (11 % v októbri 2013).

Počas 10. rokov došlo taktiež k rastu nových politických hnutí, ako je napríklad konzervatívne hnutie Tea Party a liberálne hnutie Occupy.

Dav pred budovou Najvyššieho súdu reaguje na rozhodnutie súdu v prípade Obergefell vs. Hodges, jún 2016

Pokračujúca debata o otázkach práv LGBT komunity, hlavne manželstiev osôb rovnakého pohlavia, sa začala presúvať v prospech rovnakopohlavných párov, čo sa odrážalo v desiatkách verejných priezkumov uskutočnených v prvých rokoch desaťročia. V roku 2012 sa prezident Obama stal prvým prezidentom, ktorý otvorene podporil manželstvá osôb rovnakého pohlavia, a rozhodnutie Najvyššieho súdu v roku 2013 v prípade Spojené štáty vs. Windsor umožnilo uznanie rovnakopohlavných zväzkov na federálnej úrovni. V júni 2015 Najvyšší súd Spojených štátov celoštátne legalizoval homosexuálne manželstvá v prípade Obergefell vs. Hodges.

Prezidentské voľby v novembri 2016 vyhral republikánsky kandidát Donald Trump, s prísľubmi, ako je zvýšenie ochrany hraníc, zrušenie Obamacare, zníženie daní, deregulácia a nevstupovanie do vojen priamo nesúvisiacich s americkými záujmami. Trump si vyslúžil kritiku zo strany demokratov a liberálov, ktorí ho obviňujú z populizmu a ohrozovania amerického systému demokracie.

V roku 2020 zasiahla USA pandémiia covidu-19, ktorá si do konca roku vyžiadala cez 320 000 obetí. Úmrtie Georgea Floyda pri policajnom zákroku 25. mája 2020 vyvolala masové protesty v niekoľkých veľkých mestách. Proti protestujúcim bola nasadená Národná garda. Policajné represie mali za následok posilnenie hnutia Black Lives Matter. V prezidentských voľbách v novembri 2020 zvíťazil demokratický kandidát Joe Biden.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Spojených štátov

Externé odkazy

• History Matters – Webkurs zur Geschichte der USA
• Howard Zinn: A People’s History Of The United States