Preskočiť na obsah

Koncentračný tábor Mauthausen-Gusen

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Nácvikový priestor Mauthausenu – pohľad smerom k hlavnej bráne.

Mauthausen (pred letom 1940 známy ako Mauthausen-Gusen) bola veľká skupina nacistických koncentračných táborov, ktoré boli vybudované v okolí dedín Mauthausen a Gusen v Hornom Rakúsku, asi 20 kilometrov východne od Linzu.

Hoci najskôr pozostával z jedného tábora pri Mauthausene, časom sa rozširoval a stal sa jedným z najväčších komplexov pracovných táborov v Nemeckom kontrolovanej Európe[1][2]. Okrem štyroch hlavných podtáborov, ktoré sa nazývali pobočkami, pri Mauthausene a v blízkosti Gusenu bolo v Rakúsku a v južnom Nemecku vyše 50 ďalších pobočiek, kde boli väzni využívaní ako otroci. K podriadeným táborom Mauthausenského komplexu patrili aj kameňolomy, muničné továrne, bane, zbrojovky a továrne na výrobu stíhačiek Me 262.

V januári 1945 pracovalo v táboroch riadených z centrály v Mauthausene už asi 85 000 väzňov.[3] Aj keď presné straty na životoch v celom komplexe ostávajú neznáme, väčšina zdrojov ich uvádza v rozmedzí 122 766 až 320 000. Tábory vytvorili jeden z prvých veľkých komplexov koncentračných táborov v nacistickom Nemecku a boli jednými z posledných, ktoré oslobodili spojenecké vojská. Oba hlavné tábory, Mauthausen a Gusen I, boli jediné tábory v Európe, ktoré boli zaradené do III. kategórie, čo znamenalo, že mali byť najprísnejšími tábormi pre „nenapraviteľných politických protivníkov ríše“.[1] Na rozdiel od iných koncentračných táborov určených pre všetky kategórie väzňov, Mauthausen bol vo väčšine prípadov využívaný na odstránenie inteligencie, čiže vzdelaných ľudí a členov vyšších spoločenských vrstiev v krajinách podrobených Nemeckom počas druhej svetovej vojny.[4]

História

[upraviť | upraviť zdroj]

Koncentračný tábor Mauthausen

[upraviť | upraviť zdroj]

8. augusta 1938 boli do Mauthausenu pri Linzi poslaní väzni z koncentračného tábora Dachau, aby začali s budovaním nového tábora. Miesto nebolo vybraté len kvôli jeho blízkosti k Linzu – dopravnému uzlu, ale aj preto, lebo táto oblasť bola riedko obývaná[3]. Hoci bol tábor od začiatku ovládaný nemeckým štátom, založila ho súkromná spoločnosť ako hospodársky podnik. Vlastníkom kameňolomu Wiener-Graben, ktorý nebol len v Mauthausene, ale aj v jeho okolí, bol podnik DEST; skratka pre Deutsche Erd- und Steinwerke GmbH. Spoločnosť vedená Oswaldom Pohlom, ktorý bol taktiež vysoko postaveným funkcionárom SS, kúpila kameňolom od mesta Viedeň a začala s výstavbou Mauthausenského tábora. O rok neskôr nariadila spoločnosť výstavbu prvého tábora v Gusene. Žula ťažená v kameňolome sa predtým používala na dláždenie viedenských ulíc, ale nacistickí predstavitelia predpokladali jej využitie na kompletnú rekonštrukciu hlavných nemeckých miest v súlade s plánmi Alberta Speera a iných architektov Nacistickej architektúry[5], ktoré vyžadovali veľké množstvá žuly.

Finančné prostriedky na vybudovanie Mauthausenského tábora pochádzali z rôznych zdrojov, vrátane komerčných úverov z Dresdner Bank, v Prahe sídliacej Böhmische Escompte-Bank, tzv. Reinhardtového fondu (t. j. z peňazí, ktoré boli ukradnuté väzňom koncentračných táborov) a z Nemeckého Červeného kríža[3][6].

Mauthausen pôvodne slúžil ako prísne vedené väzenie pre bežných zločincov, prostitútky[7] a iných „nepolepšiteľných porušovateľov zákona“[8]. 8. mája 1939 sa tábor zmenil na pracovný tábor, a začal sa používať najčastejšie na uväznenie politických väzňov[9].

Koncentračný tábor Gusen

[upraviť | upraviť zdroj]
Letecký pohľad na tábory Gusen I a Gusen II

Koncom roku 1939 bol už mauthausenský tábor s kameňolomom Wiener-Graben preplnený väzňami. Ich počet sa vyšplhal z 1 080 koncom roku 1938 na vyše 3 000 o rok neskôr. Približne v tom čase začala v asi 4,5 km vzdialenom Gusene výstavba nového tábora. Tento tábor (neskôr pomenovaný Gusen I) a jeho kastenhofenský kameňolom, boli dokončené v máji 1940. Prvých väzňov umiestnili 17. apríla 1940 v prvých dvoch barakoch (č. 7 a 8), zatiaľ čo prvý transport väzňov, hlavne z táborov Dachau a Sachsenhausen dorazil 25. mája toho istého roku[3].

Podobne ako blízky Mauthausen, aj Gusen využíval väzňov na otrockú prácu v žulových kameňolomoch. Okrem toho ich prenajímal rôznym miestnym podnikateľom. V októbri 1941 sa niekoľko barakov oddelilo od gusenskej pobočky ostnatým drôtom a zmenilo sa na samostatný zajatecký pracovný tábor (nem. Kriegsgefangenenarbeitslager), v ktorom nacisti väznili veľký počet vojnových zajatcov, väčšinou sovietskych dôstojníkov. V priebehu roku 1942 dosiahla výrobná kapacita oboch táborov – Mauthausenu a Gusenu – svoj vrchol. Gusen sa rozšíril o centrálny sklad SS, kde sa triedil a ďalej do Nemecka odosielal rôzny tovar ukradnutý z okupovaných území[10]. Miestne kameňolomy a podniky neustále potrebovali novú pracovnú silu, pretože čoraz viac Nemcov bolo odvedených do Wehrmachtu.

V marci 1944 bol bývalý sklad SS prestavaný na novú pobočku, ktorá dostala názov Gusen II. Až do konca vojny slúžila ako improvizovaný koncentračný tábor. V tábore bolo asi 12 000 až 17 000 väzňov, ktorí nemali ani najzákladnejšie zariadenie[1]. V decembri 1944 bola otvorená ďalšia časť v blízkom Lungitzi. Tu sa prerobila časť továrenskej infraštruktúry na tretiu pobočku – Gusen III[1]. Nárast počtu pobočiek sa nedokázal vyrovnať nárastu počtu väzňov, čo spôsobilo, že baraky vo všetkých pobočkách Mauthausen-Gusenu boli preplnené. Od koncu roka 1940 do roku 1944 stúpol počet väzňov, ktorí pripadali na jednu posteľ z 2 na 4[1].

Sústava táborov Mauthausen-Gusen

[upraviť | upraviť zdroj]
Mapa s vyznačením najvýznamnejších pobočiek Mauthausen-Gusenu.
Pozri aj: Zoznam pobočiek Mauthausenu

Podobne ako sa neustále zvyšovala produkcia Mauthausen-Gusenského komplexu táborov, tak sa zvyšoval počet väzňov ako aj samotných podtáborov. Hoci tábory Gusen a Mauthausen pôvodne slúžili miestnym kameňolomom, v roku 1942 a neskôr, boli začlenené do nemeckej vojnovej mašinérie. Na pojatie zvyšujúceho sa počtu nútených robotníkov, sa začala výstavba pobočiek Mauthausenu (nem. Außenlager) vo všetkých častiach Rakúska. Na konci vojny obsahoval ich zoznam 101 pobočiek (vrátane 49 hlavných pobočiek[11]), ktoré pokrývali väčšinu moderného Rakúska – od Mittersillu južne od Salzburgu až po Schwechat východne od Viedne a od Passau na predvojnovej rakúsko-nemeckej hranici až po Loibl Pass na hranici s Juhosláviou. Pobočky boli rozdelené podľa ich hlavnej úlohy do niekoľkých kategórií:

  • Produktionslager – pre továrenských robotníkov,
  • Baulager – pre výstavbu,
  • Aufräumlager – na odpratávanie trosiek v spojencami bombardovaných mestách a
  • Kleinlager – (malé tábory), kde pracovali väzni výhradne pre SS.

Mauthausen-Gusen ako podnik

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo výrobnej produkcii ako aj v zisku dosahoval Mauthausen-Gusen najlepšie výsledky zo všetkých veľkých otrockých pracovných centier vrátane: Auschwitz-Birkenau, Flossenbürg, Gross-Rosen, Marburg a Natzweiler-Struthof[12]. Zoznam podnikov využívajúcich nútené práce tábora Mauthausen-Gusen bol dlhý a zahrňoval veľké národné korporácie ako aj malé miestne firmy a komunity. Časť kameňolomu upravili na montážny závod pre automatické zbrane Mauser. V roku 1943 bola v Gusene postavená podzemná továreň podniku Steyr-Daimler-Puch. Podobnú továreň na výrobu stíhačiek Messerschmitt otvorili v blízkosti St. Georgen. Spolu sa asi 45 väčších podnikov podieľalo na tom, že koncentračný tábor Mauthausen-Gusen dosiahol v samotnom roku 1944 zisk viac ako 11 000 000 RM[13]. Medzi nimi boli[12]:

Počet väzňov v pobočke
koncom 1944 – začiatkom 1945[3][14]
Gusen (I, II and III spolu) 26 311
Ebensee 18 437
Gunskirchen 15 000
Melk 10 314
Linz 6 690
Amstetten 2 966
Wiener-Neudorf 2 954
Schwechat 2 568
Steyr-Münichholz 1 971
Schlier-Redl-Zipf 1 488

Väzňov prenajímali ako otrokov. Využívali ich napríklad na prácu v miestnych farmách, pri budovaní ciest, spevňovaní a oprave brehov Dunaja, na budovanie veľkých obytných štvrti v Sankt Georgen, a nútili ich pracovať aj na archeologických vykopávkach v Spielbergu.

Po začatí strategického bombardovania nemeckého vojnového priemyslu spojeneckými vojskami sa nemeckí plánovači rozhodli presunúť výrobu do podzemia, ktoré bolo nedostupné nepriateľskému vzdušnému bombardovaniu. Väzni dostali príkaz vybudovať v Gusene I niekoľko veľkých tunelov pod kopcami, ktoré obkolesovali tábor (krycie meno Kellerbau, slov. stavba pivnice). Koncom druhej svetovej vojny vykopali väzni priestory s plochou až 29 400 m² pre továreň na malé zbrane. V januári 1944 vybudovali podobné tunely väzni z pobočky Gusen II pod dedinou Sankt Georgen (krycie meno Bergkristall, slov. krištáľ). Vykopaním približne 50 000 m² umožnili firme Messerschmitt, aby vybudovala montážny závod na výrobu Messerschmitt Me 262 a rakiet V2. Okrem lietadiel, slúžilo asi 7 000 m² tunelov Gusenu II pre továrne, ktoré vyrábali rôzny vojnový materiál[16]. Koncom roku 1944 pracovalo v podzemí približne 11 000 väzňov Gusenu I a II [17]. Ďalších 6 500 pracovalo na rozšírení podzemnej siete tunelov a hál. Po dokončení v roku 1945, bola továreň Me 262 mesačne schopná zmontovať 1 250 lietadiel. Bola to druhá najväčšia nemecká továreň na výrobu lietadiel po taktiež podzemnom koncentračnom tábore Dora-Mittelbau [17].

Vyhladenie prácou

[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem hospodárskej úlohy mal tábor aj politický význam. Prinajmenšom do roku 1942 bol tábor určený na väznenie a vraždenie skutočných aj vymyslených politických a ideologických nepriateľov Nemecka [2][18]. Tábor slúžil nemeckej vojnovej mašinérii a vykonával aj vyhladzovanie prácou. Keď boli väzni po 12-hodinovej práci v kameňolome úplne vyčerpaní, alebo keď boli príliš chorí alebo príliš slabí, aby mohli pracovať, presunuli ich do tzv. Revíru („Krankenrevier“, barak pre chorých) alebo na iné miesto na vyhladenie. Spočiatku nemal tábor vlastnú plynovú komoru a takzvaných muzulmanov, väzňov príliš chorých na to, aby pracovali po tom čo boli týraní, podvyživení alebo úplne vyčerpaní, prepravili do iných koncentračných táborov na vyhladenie (najčastejšie do neslávneho zámku Hartheim[19], ktorý bol vzdialený 40,7 km) alebo usmrtení smrtiacou injekciou a spopolnení v miestnom krematóriu. So zvyšujúcim počtom väzňov sa tento systém príliš predražoval a od roku 1940 sa Mauthausen stal jedným z mála západných táborov, ktorý používal plynovú komoru pravidelne. Zo začiatku používal iba improvizovanú mobilnú plynovú komoru – dodávku s výfukovou trubicou prepojenou dovnútra – ktorá pendlovala medzi Mauthausenom a Gusenom. V decembri 1941 dokončili trvalú plynovú komoru, ktorá mohla zabiť naraz asi až 120 väzňov[20][21].

Väzni

[upraviť | upraviť zdroj]
Pozri aj: Zoznam významných väzňov Mauthausen-Gusenu

Až do roku 1940 tvorili najväčšie skupiny väzňov nemeckí, rakúski a česko-slovenskí socialisti, komunisti, anarchisti, homosexuáli a Rómovia. Ďalšími skupinami prenasledovaných výhradne kvôli náboženským postojom boli Sektári (takto ich nazýval nacistický režim) – bádatelia biblie a Svedkovia Jehovovi. Dôvodom ich uväznenia bolo úplné odmietnutie prísahy oddanosti Hitlerovi a ich absolútne odmietanie zapojenia sa do akejkoľvek vojenskej služby[9].

Začiatkom roka 1940 presunuli do komplexu Mauthausen-Gusen veľký počet Poliakov. Prvé skupinky boli zložené z umelcov, vedcov, skautov, učiteľov a univerzitných profesorov [3][22] uväznených počas akcie AB.

Neskôr boli všetky nové príchody kategórie „nechcení“, ale vzdelanci a politickí väzni tvorili až do skončenia vojny najpočetnejšiu skupinu. Počas druhej svetovej vojny sa do Mauthausenu a jeho pobočiek dostali veľké skupiny španielskych republikánov. Väčšinou bývalých republikánskych vojakov alebo aktivistov, ktorí utiekli z Francúzska po Francovom víťazstve a zajatých nemeckou armádou v roku 1940 pri francúzskej porážke alebo odovzdaných Nemcom predstaviteľmi vichystického režimu. Najväčšia z týchto skupín dorazila do Gusenu v januári 1941[23]. Začiatkom roku 1941 presunuli takmer všetkých Poliakov a Španielov, okrem malých skupín špecialistov pracujúcich v kameňolome, z Mauthausenu do Gusenu[24]. Tábory začali po začiatku sovietsko-nemeckej vojny v roku 1941 prijímať veľké množstvo sovietskych zajatcov. Väčšina z nich umiestnili do barakov oddelených od zvyšku tábora. Prvé skupiny určené pre nové plynové komory postavené začiatkom roku 1942 pozostávali hlavne zo sovietskych vojnových zajatcov. V roku 1944 priviezli do tábora veľkú skupinu maďarských a holandských Židov[25]. Podobne ako v prípade ďalších veľkých skupín väzňov umiestnených do Mauthausen-Gusenu zomrela väčšina z nich na následky ťažkej práce, zlých podmienok alebo po zhodení zo steny mauthausenského kameňolomu, prezývanej dozorcami SS a kápami parašutistická stena. Týchto väzňov dozorcovia označovali ako „parašutistov bez padáka“.

Tábory Mauthausen-Gusenu prijímali počas druhej svetovej vojny denne menšie väzenské transporty; väčšinou z ostatných koncentračných táborov z Nemeckom okupovanej Európy. Väčšina väzňov v pobočkách Mauthausenu bola pred ich presunutím do ich konečnej destinácie najskôr držaná na rôznych iných miestach. Najvýznamnejšie z týchto centier pre Mauthausen-Gusen boli neslávne známe tábory Dachau a Auschwitz. Prvé transporty z Auschwitzu prišli vo februári 1942. Druhý transport v júni toho istého roku bol s asi 1 200 väzňami oveľa väčší. Podobné skupiny poslali z Auschwitzu do Gusenu a Mauthausenu v apríli a novembri 1943, a neskôr v januári a februári 1944. Nakoniec, v máji toho roku po návšteve Adolfa Eichmanna v Mauthausene, prijal Mauthausen-Gusen prvú skupinu z 8 000 maďarských židov z Auschwitzu; prvú skupinu, ktorú evakuovali z tábora pred sovietskym postupom. Spočiatku sa skupiny evakuované z Auschwitzu skladali z kvalifikovaných robotníkov pre rastúci priemysel Mauthausen-Gusenského komplexu, ale ako evakuácia pokračovala, prepravili do Mauthausenu, Gusenu, Viedne alebo Melku aj iné kategórie ľudí.

Záznam poľského politického väzňa č. 382, Jerza Kaźmirkiewicza.

S časom, Auschwitz takmer prestal prijímať nových väzňov a väčšinu presmerovali namiesto toho do Mauthausenu. Poslednú skupinu – asi 10 000 väzňov – evakuovali v poslednej vlne v januári 1945, iba niekoľko týždňov pred sovietskym obsadením komplexu Auschwitz-Birkenau [26]. Medzi nimi bola aj veľká skupina civilistov uväznená Nemcami po neúspešnom Varšavskom povstaní[27], z ktorých ale prežilo do oslobodenia iba menej ako 500[28]. Spolu prišlo do komplexu z iných koncentračných táborov v posledných mesiacoch až 23 364 väzňov[28]. Oveľa viac ich však zomrelo počas pochodov smrti následkom úplného vyčerpania alebo v železničných vagónoch, kde ich držali niekoľko dní pred ich príchodom bez dostatku jedla a pitia pri teplotách pod bodom mrazu. Väzenské transporty sa považovali za menej významné ako iné dôležité služby.

Mnohí z tých, ktorí prežili cestu, zomreli ešte pred registráciou, kým iní dostali čísla už zabitých väzňov [28]. Veľa z nich potom ubytovali v tábore alebo v novozriadenom stanovom tábore (nem. Zeltlager) v tesnej blízkosti Mauthausenskej pobočky, kde prinútili približne 2 000 ľudí byť v stanoch určených iba pre 800 väzňov a potom nechať vyhladovať[29].

Označovanie väzňov v koncentračných táboroch v roku 1936 (nemecky)
Základné (politický, kriminálny, asociálny, homosexuálny, svedok, emigrant) a doplňujúce označovanie väzňov nášivkami.

Podobne ako v aj v iných nacistických koncentračných táboroch si neboli všetci väzni rovní. Zaobchádzali nimi v závislosti na ich kategórii, národnosti a hodnosti. Takzvaní kápovia, alebo väzni naverbovaní na dozeranie, dostávali viacej jedla a vyššiu mzdu vo forme kupónov, ktoré mohli byť v kantíne alebo v samostatnej miestnosti nachádzajúcej sa vo väčšine barakov zamenené za cigarety.

Podľa Himmlerovho príkazu z júna 1941, bol pre nich v júni 1942 otvorený bordel najprv v táboroch Mauthausen a Gusen I [30]. V Mauthausene bol vôbec prvý bordel v baráku číslo 1. Neskôr boli takéto bordely v 10 táboroch. Účelom existencie bordelov bolo formou tejto odmeny zvýšiť pracovnú morálku mužov (ďalšími boli tabak a pod.).[31] Tí, ktorí chceli prístup ako zákazníci (iba prominentní árijci), sa museli prihlásiť na konkrétny deň a zaplatiť dve ríšske marky za 20-minútovú „službu“ na základe vopred stanoveného harmonogramu. Z tejto sumy sa pripisovalo 45 fenigov žene donútenej k prostitúcii.[32] Do bordelov boli „pridelené“ ženy z väzenskej kategórie „asociálne“, ktoré sa neintegrovali do nacistického štátu, a napríklad odmietli členstvo v Asociáciu nemeckých dievčat (nem. Bund Deutscher Mädel). Ďalej sa za „asociálne“ považovali aj ženy, ktoré predtým prostituovali a ktoré nedodržiavali podmienky, ktoré sa od nich potom vyžadovali. Mnoho z týchto žien, ktoré boli nútené k prostitúcii, pochádzalo z ženského koncentračného tábora v Ravensbrücku. Celkovo bolo takto nútených prostituovať asi 200 žien (z toho väčšinou Nemiek),[33] ktoré do 90. rokov 20. storočia neboli považované za obete nacizmu a nedostali žiadne odškodné.

Jeden z Mauthausenských barakov s kameňmi zanechanými židovskými návštevníkmi na spomienku minulosti.

Ženy a deti v Mauthausen-Gusene

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci bol komplex Mauthausen-Gusen pracovným táborom pre mužov, s prvým ženským transportom z Auschwitzu v septembri 1944, otvorili v Mauthausene aj tábor pre ženy. Ďalšie ženy a deti prišli do Mauthausenu z Ravensbrücku, Bergen Belsenu, Gross Rosenua Buchenwaldu. Spolu s nimi prišli aj ženské dozorkyne – o dvadsiatich je známe, že slúžili v Mauthausenskom tábore, šesťdesiat v celom táborovom komplexe, v pobočkách Hirtenberg, Lenzing (hlavná ženská pobočka v Rakúsku) a St. Lambrecht. Hlavné dozorkyne v Mauthausene boli najskôr Margarete Freinbergerová a potom Jane Bernigauová. Skoro všetky dozorkyne slúžiace v Mauthausene naverbovali v rakúskych mestách medzi septembrom a novembrom 1944. Začiatkom apríla 1945 prišlo aspoň ďalších 2 500 ženských väzenkýň zo ženských pobočiek v Amstettene, St. Lambrechte, Hirtenbergu a Flossenbürgskej pobočky v Freiberg. Hovorí sa, že v Mauthausenskom tábore slúžila aj Hildegard Lächertová[34].

Väzni z Ebensee, jednej z Mauthausen-Gusenskej pobočky, po oslobodení 80. americkou pechotnou divíziou.

Dostupná štatistika o mauthausenských väzňoch [35] z jari 1943 uvádza 2 400 väzňov mladších ako 20 rokov, čo bolo 12,8 % z celkového počtu 18 655. Do konca marca 1945 sa zvýšil počet na 15 048, čo bolo 19,1 % z celkového počtu 78 547 väzňov. Počet mladistvých sa v tomto časovom intervale zvýšil 6,2 krát, zatiaľ čo počet dospelých väzňov vzrástol v rovnakom čase iba štvornásobne. Tieto čísla odrážali s pokračovaním vojny zvýšený počet poľských, českých, ruských a balkánskych tínedžerov nútene pracujúcich[36]. Tesne pred oslobodením udáva štatistika nasledovné zloženie mladistvých[35]: 5 809 zahraničných civilných robotníkov, 5 055 politických väzňov, 3 654 židov a 330 sovietskych vojnových zajatcov. Bolo tu tiež 23 rómskych detí, 20 takzvaných „protispoločenských elementov“, 6 Španielov a 3 svedkovia Jehovovi.

Zaobchádzanie s väzňami

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci Mauthausen-Gusen nebol jediným koncentračným táborom kde Nemci zrealizovali ich vyhladenie prácou (Vernichtung durch Arbeit), tábor patril medzi najbrutálnejšie a najprísnejšie. Podmienky v tábore sa považovali za výnimočne neznesiteľné, dokonca aj na koncentračný tábor[37][38][39]. Väzni netrpeli iba podvýživou, preplnenými barakmi, neustálym týraním a bitím dozorcami a kápami[24], ale aj výnimočne ťažkou prácou[20]. Keďže v Mauthausene bolo priveľa väzňov na to, aby pracovali naraz v kameňolome, mnohým priradili prácu v dielni alebo inú manuálnu prácu. Práca v kameňolome prideľovali tým nešťastníkom, ktorí sa nejako previnili. Dôvody na ich poslanie na „úlohu za trest“ boli bezvýznamné a zahrňovali „zločiny“ ako napríklad nezasalutovanie okolo prechádzajúcemu Nemcovi.

Práca v kameňolome – často v neznesiteľných horúčavách alebo pri mrazoch až -30 °C[24] viedla k výnimočne vysokej úmrtnosti[39][40]. Prídely jedla obmedzovali a priemerný väzeň vážil v období 1940–1942 približne 40 kilogramov[41]. Odhaduje sa, že priemerná energetická hodnota prídelov jedla sa znížila z 1 750 kalórií na deň počas rokov 1940 až 1942, na 1 150 až 1 460 v ďalšom období. V roku 1945 sa energetická hodnota prídelov ďalej znížila a nepresiahla 600 až 1 000 kalórií denne; to je menej ako tretina potrebnej energie potrebnej pre priemerného robotníka pracujúceho v ťažkom priemysle[1]. To viedlo k muzulmanizácii a vyhladovaniu tisícov väzňov.

Väzni Mauthausenu, Gusenu I a Gusenu II mali prístup k oddelenému táboru pre chorých, tzv. Krankenlageru. Napriek tomu, že medzi medikmi pracovalo asi 100 väzňov[42], nemohli poskytnúť žiadne lieky iba základnú prvú pomoc [3][42]. Preto bola táborová nemocnica, ako bola nazývaná Nemcami, v skutočnosti poslednou zastávkou pred smrťou pre tisícky väzňov a iba veľmi málo z nich malo šancu na zotavenie sa.

Väzni Mauthausen-Gusenu krátko po ich oslobodení
Počty mŕtvych

Kameňolom Mauthausen bol aj domovom neblaho vychýrených „schodov smrti“. Väzňov tu prinútili v rade jeden za druhým hore 186 schodmi prenášať hrubo vysekané bloky kameňov, ktoré často vážili až 50 kg. Mnohí vyčerpaní väzni sa zrútili a spadli na iných väzňov, idúcich za nimi, vytvárajúc hrozný domino efekt; prvý väzeň padajúci na ďalšieho a tak ďalej až úplne dolu[43].

Táto brutalita nebola náhodná. Dozorcovia z radov SS často nútili vyčerpaných väzňov vyniesť hore schodmi kamenné bloky. Tých, ktorí prežili toto utrpenie zoradili na kraji útesu známeho ako "parašutistická stena" (nem. Fallschirmspringerwand)[44]. So zbraňou namierenou na nich mali väzni dve možnosti – byť zastrelený alebo postrčiť väzňa pred ním z útesu[11]. Medzi iné bežné vyhladzovacie metódy väzňov, ktorí boli chorí, neschopní ďalšej práce, prichytení po pokuse o útek alebo prostredníctvom kolektívnej viny patrili:

  • ubitie na smrť (príslušníkmi SS alebo kápami)
  • ľadové sprchy – asi 3 000 väzňov zomrelo na následky hypotermie po tom, ako boli prinútení sprchovať sa ľadovo studenou vodou a nechaní vonku pri nízkych teplotách [45].
  • masové popravy zastrelením
  • lekárske experimenty
    • Aribert Heim, prezývaný väzňami Doktor Smrť, strávil v tábore 7 týždňov, počas ktorých vykonával svoje experimenty[46]
    • iný tzv. „vedec“, ktorý vykonával experimenty na väzňoch bol Karl Gross, ktorý na testovanie jeho experimentálnej vakcíny zámerne nakazil stovky väzňov cholerou a týfusom. Následkom týchto experimentov bolo usmrtených medzi 5. februárom 1942 a polovicou apríla 1944 viac ako 1500 väzňov[47]
  • obesenie
  • vyhladovanie
  • injekcie fenolu. (skupina 2 000 väzňov, ktorá si požiadala o presun do sanatória bola prehlásená za duševne chorú a bola usmrtená v rámci akcie H-13 Dr. Ramsauerom)[45]
  • utopenie vo veľkých sudoch s vodou (Gusen II)[48][49]
  • ubitie k smrti alebo vyhladovanie v bunkroch [50]
  • hodenie väzňov na ostnatý drôt pod napätím 380 voltov [50]
  • prinútenie väzňov ísť za hranice tábora a potom ich zastrelenie pod zámienkou pokusu o útek [51]

Dr. Antoni Gościński, jeden z tých, ktorí prežili, informoval po skončení vojny o 62 spôsoboch zabitia v táboroch Gusen I a Mauthausen[45]. Hans Maršálek odhadoval, že priemerná dĺžka života nového väzňa v Gusene sa pohybovala od šiestich mesiacov v rokoch 1940 až 1942 do menej ako troch mesiacov začiatkom roku 1945[52].

Paradoxne, nárast priemyslu využívajúci nútenú prácu v rôznych pobočkách Mauthausen-Gusenu, viedol k podstatnému vylepšeniu podmienok pre niektorých väzňov. Zatiaľ čo sa denné prídely jedla znižovali, ťažký priemysel potreboval zručných špecialistov viac ako nekvalifikovaných robotníkov čo viedlo k obmedzeniu brutality táborových príslušníkov SS a kapov. Hoci väzňov aj naďalej denne bili a muzulmanov naďalej vyhladzovali, od začiatku 1943 povolili niektorým továrenským robotníkom prijímať od ich rodín (najčastejšie Poliakov a Francúzov) potravinové balíky. To pomohlo mnohým z nich nie len vyhnutiu sa vyhladovaniu ale aj väzňom, ktorí nemali mimo tábora žiadnych príbuzných alebo im nebolo dovolené prijímať balíky [53].

Straty na životoch

[upraviť | upraviť zdroj]
Straty na životoch
Gusenu I, II and III[54] 		Józef
Żmij 		Stanisław
Nogaj 		KZ Gusen Hans
Maršálek
[9] 		Stanisław
Dobosiewicz
[54]
1940 1 784 7 214 1 430 1 389 1 762
1941 5 793 5 564 5 272 6 300
1942 6 088 7 203 5 005 7 410 9 534
1943 5 225 5 303 5 173 5 248 6 103
1944 5 921 4 790 4 691 4 091 5 488
1945 12 600 197 4 673 15 415
Bez dátumu 2 843
Spolu 37 411 24 707 30 536 33 451 44 602

Presné počty mŕtvych v komplexe Mauthausen-Gusen je nemožné presne určiť, pretože väčšina táborových záznamov a dôkazov bola zničená Nemcami a novo pricestovaným väzňom často priradili číslo už zabitého väzňa[20]. Situácia je ešte zložitejšia, lebo niektorých väzňov z Gusenu zabili v Mauthausene a aspoň 3 423 z nich poslali do Hartheimského zámku vzdialeného 40,7 km. Rovnako bez zmienky presných počtov, ďalších niekoľko tisíc ich zabili v mobilných plynových komorách[55]. SS sa pred útekom z tábora 4. mája 1945 pokúsila zničiť dôkazy, pripúšťajúc identifikáciu iba asi 40 000 obetí. Počas prvých dní oslobodili poľskí väzni, členovia väzenskej organizácie odporu, hlavný táborový úrad; napriek želaniu ostatných väzňov, ktorí ho chceli spáliť[56].

Po vojne previezol jeden zo zachránených Poliakov dokumenty hlavného táborového úradu do Poľska, ktorý ich neskôr dal múzeu Auschwitz-Birkenau v Osvienčime[57][58]. Časti úmrtných záznamov tábora Gusen I zaistili poľskí väzni, ktorí ich po vojne previezli do Austrálie. V roku 1969 odovzdali tieto záznamy stopovaciemu oddeleniu Medzinárodného Červeného kríža[55].

Zachránená táborová kartotéka zahrňuje osobné záznamy 37411 zavraždených väzňov, vrátane 22 092 Poliakov, 5 024 Španielov, 2 843 sovietskych vojnových zajatcov a 7 452 väzňov z 24 iných národností [59]. Časť zachránenej kartotéky zomretých koncentračného tábor Gusenu zaznamenáva ďalších 30 536 mien.

Hlavným zdrojom informácií o počte mŕtvych v táborovom komplexe sú okrem kartoték Mauthausenských pobočiek:

  1. záznamy Józefa Żmija, jedného zo zachránených, ktorý pracoval v táborovom úrade Gusenu I. Jeho záznamy vychádzajú z vlastnoručne zhotovených kópií ročných správ z obdobia 1940 až 1944 a denných veliteľských správ v období medzi 1. januárom 1945 až do oslobodenia,
  2. pôvodná kartotéka zomretých pre Gusenské pobočky, ktorých sa pridržuje Medzinárodný Červený kríž,
  3. osobné poznámky Stanisława Nogaja, iného väzňa, ktorý pracoval v Gusenskom úrade,
  4. kartotéka úmrtí vyhotovená hlavným doktorom SS Mauthausenského hlavného úradu pre pobočky Gusenu (podobné záznamy pre Mauthausenské pobočky boli zničené).

Kvôli množstvu rozdielnych zdrojov sa presné straty na životoch koncentračného tábora Mauthausen-Gusen podstatne líšia od zdroja ku zdroju. Rôzni vedci ich udávajú v rozmedzí 122 766[60] až 320 000[45], s iným často uvádzaným číslom 200 000[61] a „vyše 150 000“[62].

Rôzni historici udávajú celkové straty na životoch v štyroch hlavných táboroch (Mauthausen, Gusen I, Gusen II a Gusen III) medzi 55 000[20] a 60 000[63]. V prvých mesiacoch po oslobodení zomrelo v amerických poľných nemocniciach ďalších 1 042 väzňov[64].

Z asi 320 000 väzňov uväznených počas vojny v rôznych pobočkách koncentračného tábora Mauthausen-Gusen, prežilo asi iba 80 000[65], vrátane 20 487[64] až 21 386[66] v Gusene I, II a III.

Oslobodenie a povojnový odkaz

[upraviť | upraviť zdroj]
Diagram znázorňujúci národnosť
tých väzňov, ktorí prežili Gusen I, II a III[66]
pre podrobnosti klikni na obrázok
Po oslobodení je premiestnených niekoľko tiel nemeckými civilistami na riadny pohreb v Gusenskom koncentračnom tábore.
Tanky 11. americkej obrnenej divízie vstupujú do Mauthausenského koncentračného tábora; fotografia bola spravená 6. mája 1945.

Počas posledných mesiacov pred oslobodením tábora ho pripravil jeho veliteľ Franz Ziereis na obranu pred možnou sovietskou ofenzívou. Väčšina väzňov nemeckej a rakúskej národnosti sa „dobrovoľne“ prihlásila do SS-Freiwillige Häftlingsdivision – jednotky SS zloženej hlavne z bývalých väzňov koncentračného tábora vedenej Oskarom Dirlewangerom. Zvyšní väzni boli hnaní do budovania protitankovej žulovej bariéry východne od Mauthausenu. Väzni, ktorí si neboli schopní poradiť s ťažkou prácou a podvýživou boli vo veľkom likvidovaní aby uvoľnili miesto pre prichádzajúcich nových väzňov z iných evakuovaných táborov vrátane väčšiny pobočiek Mauthausen-Gusenu nachádzajúcich sa vo východnom Rakúsku. V posledných mesiacoch vojny sa dodávka hlavného zdroja kalórií, potravinových balíkov posielaných prostredníctvom Medzinárodného Červeného kríža, zastavila a potravinové prídely boli katastrofálne nízke. Väzni premiestnení do „nemocničnej pobočky“ dostávali okrem pol litra polievky iba jeden chlieb rozdelených pre dvadsať väzňov[67]. Mnohí väzni, ktorí sa už pred tým angažovali v rôznych formách odporu, začali pripravovať plány na obranu tábora v prípade pokusu SS na zlikvidovanie zvyšných väzňov. Nie je známe, prečo neboli väzni Gusenu I a II napriek priamemu príkazu Heinricha Himmlera masovo popravení; Ziereisov plán predpokladal nahnanie všetkých väzňov do tunelov Kellerbauskej podzemnej továrne a vyhodenia jeho vstupov do vzduchu. Jeden z poľských členov hnutia odporu, ktorý sa tomto pláne dozvedel, naplánoval zhromažďovanie náradia potrebného na vykopanie prieduchov.

28. apríla nahnali asi 22 000 väzňov pod zámienkou vymysleného náletu do gusenských tunelov. Po niekoľkých hodinách sa však väzni mohli vrátiť do tábora. Autor monografie o komplexe Mauthausen-Gusen Stanisław Dobosiewicz vysvetľuje, že možným dôvodom zlyhania nemeckého plánu bolo prerušenie zápalnej šnúry. Samotný Ziereis vyhlásil vo svojej výpovedi z 25. mája, že neuposlúchnuť rozkaz ho presvedčila jeho manželka[68]. Hoci sa od plánu upustilo, väzni sa naďalej obávali masakru SS inými prostriedkami. Preto pripravili poľskí, sovietski a francúzski väzni plán útoku na baraky stráží SS a získania zbraní potrebných k boju. Podobný plán vypracovali aj španielski väzni[68].

3. mája začali SS a ďalšie stráže prípravu evakuácie tábora. Nasledujúci deň vystriedali mauthausenské stráže neozbrojení vojaci Volkssturmu a improvizovaná jednotka zložená zo starších viedenských policajtov a požiarnikov. Veliteľ policajnej jednotky uznal „väzenskú samosprávu“ ako najvyšší táborový orgán a Martin Gerken, v gusenskej administratíve dovtedy najvyššie postavený kapo väzeň, ktorý mal hodnosť Lagerälteste alebo najstarší v tábore, sa stal de facto novým veliteľom. Pokúsil sa vytvoriť Medzinárodný väzenský výbor, ktorý by sa stal dočasnou vládnucou skupinou tábora až do jeho oslobodenia jednou z blížiacich sa armád. Po verejnom obvinení z kolaborácie s SS však jeho plán zlyhal. Nútená práca sa zastavila vo všetkých pobočkách Mauthausenu a väzni sa sústredili na prípravy svojho oslobodenia – alebo obranu táborov v prípade možného útoku divízií SS sústredených v oblasti[68]. Zvyšky niekoľkých nemeckých divízií naozaj napadli Mauthausen, boli ale odrazené väzenskými jednotkami, ktoré prevzali tábor[7]. Zo všetkých hlavných pobočiek komplexu Mauthausen-Gusen bol evakuovaný iba Gusen III. 1. mája boli väzni vyslaní na pochod smrti do Sankt Georgenu, ale iba po niekoľkých hodinách pochodu im bolo prikázané vrátiť sa späť do tábora. Operácia sa zopakovala aj ďalší deň, ale bola opäť rýchlo odvolaná. Nasledujúci deň SS stráže dezertovali nechajúc väzňov ich vlastnému osudu[68].

Väzni v pobočke Ebensee, krátko po ich oslobodení.

Tábory Mauthausen-Gusenu boli poslednými, ktoré boli oslobodené počas druhej svetovej vojny. 5. mája 1945 prišli do tábora Mauthausen vojaci 41. prieskumnej jednotky 11. americkej obrnenej divízie. Tieto jednotky odzbrojili policajtov a opustili tábor. Väčšina členov SS už utiekla z tábora pred jeho oslobodením; asi tridsiati, ktorí ostali, boli ale väzňami zlynčovaní[69]; podobný počet bol zlynčovaných bol aj v Gusene II[69]. Do 6. mája boli s výnimkou 2 táborov v Loiblpass oslobodené americkou armádou všetky ostávajúce pobočky táborového komplexu Mauthausen-Gusen.

Medzi oslobodenými táborovými väzňami bol Jack Taylor, dôstojník Office of Strategic Services (predchodca CIA)[70]. S pomocou niekoľkých väzňov prežil a bol neskôr kľúčovým svedkom procesu Mauthausen-Gusenského tábora pred Dachauským Medzinárodným vojenským tribunálom[71]. Ďalším z tých, ktorí prežili, bol Simon Wiesenthal – inžinier, ktorý strávil zvyšok jeho života lovom nacistických vojnových zločincov.

Po nemeckej kapitulácii pripadol komplex Mauthausen-Gusen do sovietskej okupačnej zóny. Najskôr používali časti táborov Mauthausen a Gusen I sovietske úrady ako kasáreň Červenej armády. V rovnakom čase boli podzemné továrne rozobraté a poslané ako vojnová korisť do ZSSR. Neskôr, medzi 1946 a 1947, boli tábory nestrážené a väčšina nábytku a zariadení tábora bola ako červenou armádou tak aj miestnymi obyvateľmi rozobraná. V lete 1947 vyhodili sovietske sily tunely do povetria odovzdali tábor rakúskym civilným orgánom a stiahli sa z oblasti. V roku 1949 bol vyhlásený za pamätné miesto. Nakoniec, 3. mája 1975, 30 rokov po oslobodení tábora otvoril kancelár Bruno Kreisky Mauthausenské múzeum[2]. Na rozdiel od Mauthausenu je dnes väčšina toho, čo tvorilo pobočky Gusen I, II a III, bytovými zónami postavenými po vojne[72].

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšie čítanie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. (po poľsky) Jakub Willner. Moja droga do Mauthausen (Moja cesta do Mauthausenu). Lublin : Wydawnictwo Lubelskie, 1965.
  2. (po poľsky) Grzegorz Timofiejew. Człowiek jest nagi. Łódź : Wydawnictwo Łódzkie, 1960. S. 355.
  3. (po nemecky) Hans Maršálek. Mauthausen mahnt! Kampf hinter Stacheldraht Tatsachen, Dokumente und Gerüchte über das größte Hitler'sche Vernichtungslager in Österreich. Viedeň : [s.n.], 1960. (slovenský preklad: Michaela Chorvátová, Kolektúra: Oto Wagner tu Archivované 2007-07-07 na Wayback Machine)
  4. (po anglicky) Evelyn Le Chêne. Mauthausen, The History of a Death Camp. Londýn : Methuen, 1971. ISBN 0-416-07780-3. S. 296.
  5. (po anglicky) Istvan Deak. In the Shadow of Death. New York Review of Books, 1992. Dostupné online [cit. 2006-05-16]. Archivované 2007-06-10 na Wayback Machine
  6. (po poľsky) Jerzy Osuchowski. Gusen: przedsionek piekła (Gusen: predsieň pekla). Warsaw : Wydawnictwa MON, 1961. S. 208.
  7. (po nemecky) Simon Wiesenthal. KZ Mauthausen; Bild und Wort (Concentration Camp Mauthausen: Pictures and Words). Linz-Viedeň : IBIS Verlag, 1946.
  8. (po nemecky) Simon Wiesenthal. Denn sie wussten, was sie tun: Zeichnungen und Aufzeichnungen aus dem KZ Mauthausen. [s.l.] : Deuticke, 1995. ISBN 3-216-30114-1. S. 107.
  9. (po francúzsky) Michel Fabréguet. Mauthausen. Camp de concentration national-socialiste en Autriche rattacheé (1938-1945). Paris : Editions du Seuil, 1994.

Poznámky a referencie

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mauthausen-Gusen concentration camp na anglickej Wikipédii.

  1. ↑ a b c d e f (po poľsky) Stanisław Dobosiewicz. Mauthausen-Gusen; w obronie życia i ludzkiej godności. Warsaw : Bellona, 2000. ISBN 83-11-09048-3. S. 191–202.
  2. ↑ a b c (po anglicky) Günter Bischof, Anton Pelinka Austrian Historical Memory and National Identity. [s.l.] : Transaction Publishers, 1996. Dostupné online. ISBN 1-56000-902-0. S. 185–190.
  3. ↑ a b c d e f g (po poľsky) Stanisław Dobosiewicz. Mauthausen/Gusen; obóz zagłady (Mauthausen/Gusen; the Camp of Doom). Warsaw : Ministry of National Defence Press, 1977. ISBN 83-11-06368-0. S. 449.
  4. ↑ (po poľsky) Władysław Gębik. Z diabłami na ty (Calling the Devils by their Names). Gdańsk : Wydawnictwo Morskie, 1972. S. 332.
  5. ↑ (po anglicky) Albert Speer. Inside The Third Reich. New York : The Macmillan Company, 1970. isbn 0-88365-924-7.
  6. ↑ Oswald Pohl nebol len vysokopostaveným členom SS, vlastníkom DEST a niekoľkých ďalších podnikov, vedúcim administrácie a pokladníkom rôznych nacistických organizácií, ale aj generálnym riaditeľom Nemeckého Červeného kríža. V roku 1938 previedol 8 000 000 ríšskych mariek z členských príspevkov na jeden u účtov SS (SS-Spargemeinschaft e.V.), ktorý ich následne v roku 1939 daroval DESTu.
  7. ↑ a b (po poľsky) Tadeusz Żeromski. Międzynarodówka straceńców. Varšava : Książka i Wiedza, 1983. ISBN 83-05-11175-X. S. 76+.
  8. ↑ Ako sa uvádza v krátkej písomnej správe Reinharda Heydricha z 1. januára 1941; v: Dobosiewicz, Stanisław, op.cit., p.12
  9. ↑ a b c (po nemecky) Hans Maršálek. Die Geschichte des Konzentrationslagers Mauthausen (Dejiny Mauthausenského koncentračného tábora). Wien-Linz : Österreichischen Lagergemeinschaft Mauthausen u. Mauthausen-Aktiv Oberösterreich, 1995.
  10. ↑ Dobosiewicz, op.cit., p.26
  11. ↑ a b (po anglicky) James Waller. Becoming Evil: How Ordinary People Commit Genocide and Mass Killing. Oxford : Oxford University Press, 2002. Dostupné online. ISBN 0-19-514868-1. S. 3–5.
  12. ↑ a b (po španielsky) rôzny autori. Memoriales históricos, 1933–1945. [s.l.] : [s.n.], 2005. Dostupné online. Historia de los campos de concentración: El sistema de campos de concentración nacionalsocialista, 1933–1945: un modelo europeo.
  13. ↑ 11 000 000 RM bol ekvivalent asi 4 403 000 dolárov alebo takmer 1 000 000 libier vo výmennom kurze z roku 1939; podľa: (po anglicky) Michał Derela. The prices of Polish armament before 1939 [online]. 2005, [cit. 2006-05-22]. Dostupné online. Archivované 2018-02-01 z originálu. 4 403 000 dolárov v 1939 je ekvivalentom dnešných 560 370 000 dolárov (použitím relatívneho podielu HDP za základ porovnania); podľa: (po anglicky) Samuel H. Williamson. What is the Relative Value? [online]. Miami University, 2004, [cit. 2006-05-22]. Dostupné online. Archivované 2007-09-30 z originálu.
  14. ↑ Počet väzňov v pobočkách sa vzťahuje k situácii koncom roka 1944 až začiatkom 1945, pred veľkou reorganizáciou táborov a pred príchodom veľkého množstva evakuačných vlakov a pochodmi smrti
  15. ↑ (po nemecky) M.S.. Linz – Eisenwerke Oberdonau [online]. 2000, [cit. 2006-04-11]. Dostupné online. Archivované 2007-03-11 z originálu.
  16. ↑ (po anglicky) Rudolf Haunschmied, Harald Faeth. B8 "BERGKRISTALL" (KL Gusen II) [online]. 1997, [cit. 2006-06-26]. Dostupné online. Archivované 1996-12-21 z originálu.
  17. ↑ a b Stanisław Dobosiewicz, W obronie życia…, op.cit., p.194
  18. ↑ (po anglicky) Elizabeth Richardson. Administrative Law and Procedure. [s.l.] : Thomson Delmar Learning, 1995. ISBN 0-8273-7468-2. United States vs. Leprich, s. 162–164.
  19. ↑ (po anglicky) Marc Terrance. Concentration Camps: A Traveler's Guide to World War II Sites. [s.l.] : Universal Publishers, 1999. Dostupné online. ISBN 1-58112-839-8.
  20. ↑ a b c d (po anglicky) Robert Abzug. Inside the Vicious Heart. Oxford : Oxford University Press, 1987. Dostupné online. ISBN 0-19-504236-0. S. 106–110.
  21. ↑ (po anglicky) Michael Shermer, Alex Grobman Denying History: Who Says the Holocaust Never Happened and Why Do They Say It?. [s.l.] : University of California Press, 2002. ISBN 0-520-23469-3. The Gas Chamber at Mauthausen, s. 168–175.
  22. ↑ (po poľsky) Stanisław Nogaj. Gusen; Pamiętnik dziennikarza (Gusen: Spomienky novinára). Katowice-Chorzów : Komitet byłych więźniów obozu koncentracyjnego Gusen, 1945. S. 64.
  23. ↑ (po poľsky) Włodzimierz Wnuk. Byłem z wami (I Were With You). Warsaw : PAX, 1972. Z Hiszpanami w jednym szeregu (So Španielmi v jednom rade), s. 100–105.
  24. ↑ a b c (po poľsky) Stanisław Grzesiuk. Pięć lat kacetu (Päť rokov v KZ). Varšava : Książka i Wiedza, 1985. ISBN 83-05-11108-3. S. 392.
  25. ↑ Spolu asi 8 000 ľudí
  26. ↑ (po poľsky) Piotr Filipkowski. Auschwitz w drodze do Matchausen (Auschwitz na ceste do Mauthausenu) [online]. 2005, [cit. 2006-04-11]. Dostupné online. Archivované 2007-09-28 z originálu.
  27. ↑ (po poľsky) Jerzy Kirchmayer. Powstanie warszawskie (Varšavské povstanie). Varšava : Książka i Wiedza, 1978. ISBN 83-05-11080-X. S. 576.
  28. ↑ a b c Stanisław Dobosiewicz, op.cit., pp. 365–367
  29. ↑ (po nemecky) Florian Freund, Harald Greifeneder. Zeltlager [online]. 2005, [cit. 2006-05-16]. Dostupné online.
  30. ↑ KZ Gusen Memorial Committee. KZ Gusen I Concentration Camp at Langenstein [online]. Nizkor, 1997, [cit. 2006-04-10]. Dostupné online. Archivované 2006-10-02 z originálu.
  31. ↑ ZEITUNG, Süddeutsche. "Die verfluchten Stunden am Abend" [online]. Süddeutsche.de, [cit. 2021-06-02]. Dostupné online. (po nemecky)
  32. ↑ Rundgang: Tabuthema Lagerbordell [online]. [Cit. 2021-06-03]. Dostupné online.
  33. ↑ GUPTA, Oliver Das. KZ-Bordelle: Himmlers Zwangsprostituierte [online]. Süddeutsche.de, [cit. 2021-06-02]. Dostupné online. (po nemecky)
  34. ↑ (po anglicky) Daniel Patrick Brown. The Camp Women: The Female Auxiliaries Who Assisted the SS in Running the Nazi Concentration Camp System. [s.l.] : Schiffer Publishing, 2002. ISBN 0-7643-1444-0. S. 288.
  35. ↑ a b (po anglicky) rôzni autori, Henry Friedlander Human Responses to the Holocaust Perpetrators and Victims, Bystanders and Resisters. Ed. Michael D. Ryan. Lewiston, New York : Edwin Mellen Press, 1981. ISBN 0-88946-901-6. The Nazi Concentration Camps, s. 33–69. citovaná v Sybil Milton. Non-Jewish Children in the Camps [online]. Simon Wiesenthal Center, 1997, [cit. 2006-04-10]. Dostupné online.
  36. ↑ (po poľsky) Adam Myczkowski. Poprzez Dachau do Mauthausen-Gusen (Cez Dachau do Mauthausen-Gusenu). Krakov : Księgarnia Stefana Kamińskiego, 1947?. S. 31.
  37. ↑ (po anglicky) Simon Wiesenthal Center. Selected Holocaust Glossary: Terms, Places and Personalities [online]. Florida Holocaust Museum, [cit. 2006-04-12]. Dostupné online. Archivované 2006-12-08 z originálu.
  38. ↑ (po anglicky) Donald Bloxham. Genocide on Trial: War Crimes Trials and the Formation of Holocaust History and Memory. Oxford : Oxford University Press. Dostupné online. ISBN 0-19-925904-6. S. 210.
  39. ↑ a b (po anglicky) Michael Burleigh. Ethics and Extermination: Reflections on Nazi Genocide. Cambridge : Cambridge University Press, 1997. Dostupné online. ISBN 0-521-58816-2. S. 210–211.
  40. ↑ Pre rok 1941 sa často uvádza, že úmrtnosť dosiahla 58 %; pre porovnanie, v rovnakom čase bola úmrtnosť v Dachau 36 % a v Buchenwalde 19 %. Dobosiewicz, ktorý vykonal najrozsiahlejšiu štúdiu, porovnal rôzne faktory: jeho odhady sa zakladajú na počte väzňov, ktorí boli privezení a zabití počas roka.
  41. ↑ (po anglicky) David Wingeate Pike. Spaniards in the Holocaust. Londýn : Routledge, 2000. Dostupné online. ISBN 0-415-22780-1. S. 97.
  42. ↑ a b (po poľsky) Stefan Krukowski. Nad pięknym modrym Dunajem; Mauthausen (Nad krásnym modrým Dunajom; Mauthausen). Varšava : Książka i Wiedza, 1966. Pamięci lekarzy (Spomienky lekárov), s. 292–297.
  43. ↑ (po anglicky) Gary Weissman. Fantasies of Witnessing: Postwar Efforts to Experience the Holocaust. [s.l.] : Cornell University Press, 2004. Dostupné online. ISBN 0-8014-4253-2. S. 2–3.
  44. ↑ (po nemecky) Fallschirmspringerwand [online]. KZ-Gedenkstaette Mauthausen, [cit. 2006-05-16]. Dostupné online.
  45. ↑ a b c d (po poľsky) various authors, Włodzimierz Wnuk Oskarżamy! Materiały do historii obozu koncentracyjnego Mauthausen-Gusen (Obviňujeme! Materiály z histórie koncentračného tábora Mauthausen-Gusen). Katovice : Klub Mauthausen-Gusen ZBoWiD, 1961. Śmiertelne kąpiele (Smrteľné kúpele), s. 20–22.
  46. ↑ (po anglicky) Dale Fuchs. Nazi war criminal escapes Costa Brava police search. Guardian, 10 2005. Dostupné online [cit. 2006-04-10].
  47. ↑ (po anglicky) Mauthausen [online]. United States Holocaust Memorial Museum, [cit. 2006-04-10]. Dostupné online.
  48. ↑ Stanisław Dobosiewicz, W obronie…, op.cit. p.12
  49. ↑ Stanisław Grzesiuk si spomína, že v rokoch 1941 a 1942, všetci kapovia zodpovední za nejaký blok v Gusene museli utopiť dvoch väzňov denne.
  50. ↑ a b (po anglicky) Bruno Maida. The gas chamber of Mauthausen - History and testimonies of the Italian deportees; A Brief history of the camp [online]. Fondazione Memoria della Deportazione. Dostupné online. Archivované 2006-06-05 z originálu.
  51. ↑ (po anglicky) James Schmidt. "Not These Sounds": Beethoven at Mauthausen. Boston : Boston University, 2005. Dostupné online. S. 146–148. Archivované 2006-07-24 na Wayback Machine
  52. ↑ Hans Maršálek (1968) Konzentrazionslager Gusen. Vienna, p. 32; cited in: Dobosiewicz, op.cit., pp. 192–193
  53. ↑ Stanisław Grzesiuk, op.cit., pp. 252–255 and following
  54. ↑ a b Zostavené z väčšej tabuľky publikovanej v: Stanisław Dobosiewicz, op.cit., p.421; čísla sú útržkovité a zahrňujú iba tábory Gusen I, II a III, bez ostatných pobočiek a hlavného tábora v Mauthausene. Preklad Stanisława Dobosiewicza zahrňuje aj kategórie vynechané v ostatných zdrojov, vrátane asi 2 744 bývalých väzňov, ktorí zomreli v tábore a v amerických poľných nemocniciach bezprostredne po oslobodení, ako aj približné čísla židovských detí (420) a väzňov v tábore chorých (1900), ktorí neboli registrovaní v oficiálnych táborových štatistikách.
  55. ↑ a b Stanisław Dobosiewicz, op.cit., pp.418-426
  56. ↑ (po poľsky) Stanisław Dobosiewicz. Mauthausen/Gusen; Samoobrona i konspiracja (Mauthausen/Gusen: Sebaobrana a konšpirácia). Varšava : Wydawnictwa MON, 1980. ISBN 83-11-06497-0. S. 486.
  57. ↑ (po poľsky) sm. Pracownicy muzeum Auschwitz zeskanowali już kartotekę Mauthausen (Pracovníci Auschwitzkého múzea zoskenovali Mauthausenskú kartotéku). 61. rocznica wyzwolenia Auschwitz (Poľská tlačová agentúra), 2006-04-03. Dostupné online [cit. 2006-04-11].
  58. ↑ (po anglicky) Adam Cyra. Mauthausen Concentration Camp Records in the Auschwitz Museum Archives [online]. Historical Research Section, Auschwitz-Birkenau Museum, 2004, [cit. 2006-04-11]. Dostupné online.
  59. ↑ (po poľsky) Zbigniew Wlazłowski. Przez kamieniołomy i kolczasty drut (Cez kameňolomy a ostnatý drôt). Krakov : Wydawnictwo Literackie, 1974. S. 7–12.
  60. ↑ Ako vypovedá jedna z kamenných pamätných tabúľ pripomínajúcu obete, vystavenú po vojne rakúskymi orgánmi.
  61. ↑ David Wingeate Pike, op.cit., p.XII
  62. ↑ (po poľsky) Rôzni autori, Marian Filip, Mikołaj Łomacki et al. Wrogom ku przestrodze: Mauthausen 5 maja 1945. Varšava : ZG ZBoWiD, 1962. S. 56.
  63. ↑ (po anglicky) Martin Gilbert. The Holocaust : A History of the Jews of Europe During the Second World War. [s.l.] : Owl Books, 1987. ISBN 0-8050-0348-7. S. 976. Podľa Martina Gilberta zomrelo v Mauthausene a jeho pobočkách v prvých štyroch mesiacoch 1945 asi 30 000 väzňov. Ďalej uvádza, že to bolo asi polovica z celkových strát na životoch počas celého trvania tábora.
  64. ↑ a b Zbigniew Wlazłowski, op.cit., pp. 175–176
  65. ↑ (po česky) Stanislav Hlaváček. Koncentrační Tábor Mauthausen; Pamětní tisk k 55. výročí osvobození KTM (Koncentračný Tábor Mauthausen; Pamätná tlač k 55. výročiu oslobodenia KTM). [s.l.] : [s.n.], 2000. Dostupné online. ISBN. Historie KTM (História KTM).
  66. ↑ a b Stanisław Dobosiewicz, Mauthausen/Gusen; Obóz śmierci, op.cit., p. 397; rozdiel v číslach je pravdepodobne výsledkom toho, že Dobosiewicz započítal zhruba 700 väzňov, ktorí boli zdržiavaní v Reviery v čase oslobodenia
  67. ↑ Dobosiewicz, op.cit., pp.374–375
  68. ↑ a b c d Stanisław Dobosiewicz, op.cit.,pp. 382–388
  69. ↑ a b Stanisław Dobosiewicz, op.cit., pp.395–397
  70. ↑ (po anglicky) Jack Taylor, American Agent Who Survived Mauthausen [online]. 2006, [cit. 2006-04-28]. Dostupné online.
  71. ↑ (po anglicky) Jack Taylor. OSS Archives: The Dupont Mission. The BLAST; UDT-SEAL Association, 3rd Quarter 2003. Dostupné online [cit. 2006-04-28]. Archivované 2006-01-27 na Wayback Machine
  72. ↑ Marc Terrance, op.cit., pp. 138–139

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Koncentračný_tábor_Mauthausen-Gusen&oldid=7794344“