Maximinus Thrax
| Maximinus Thrax | |
| rímsky cisár | |
 | |
| Narodenie | 172 alebo 173 Trácia |
|---|---|
| Úmrtie | apríl 238 Aquileia |
| Odkazy | |
| Commons |  Maximinus Thrax |
Gaius Iulius Verus Maximinus, známy ako Maximinus Thrax (* 172 alebo 173,[1] Trácia - † apríl 238, Aquileia), bol rímsky cisár panujúci od marca 235 do apríla 238, posledných niekoľko mesiacov len v časti rímskej ríše. Prídomok Thrax (Trák) mu dali už súčasníci, on sám ho však nikdy nepoužíval ani na minciach, ani na nápisoch.
Maximinus je tradične pokladaný za prvého vojenského cisára a zásluhou kronikára Herodiána sa o ňom zachovalo viac správ ako o jeho nástupcovi. S jeho príchodom k moci začalo v rímskych dejinách dlhé obdobie politickej nestability a hospodárskeho úpadku, ktorému sa obvykle hovorí Kríza tretieho storočia.
Pôvod a vojenská kariéra
[upraviť | upraviť zdroj]V protiklade ku svojim predchodcom pochádzal Maximinus z úplne jednoduchých pomerov. Herodianos tvrdí, že bol v mladosti pastierom, a zrejme sa mu nedostalo takmer žiadneho vzdelania.[2] Hovoril latinčinou naučenou vo vojenských táboroch, ktorej slovná zásoba bola obmedzená, a snáď z toho vzišiel mýtus, že nevedel túto reč dostatočne. Jeho meno Verus však naznačuje, že jeho rodina pravdepodobne dostala rímske občianstvo už okolo roku 165 za vlády Lucia Vera - čo by legendu o nízkom pôvode sčasti narušovalo.[3]
Za Septimia Severa vstúpil Maximinus do armády, kde urobil vďaka svojej telesnej sile a zdatnosti rýchlu kariéru. Väčšina údajov uvádzaných o jeho postupe v Historii Augusta je nanešťastie historickou fikciou a dôveryhodné nie sú ani správy, že bol určitý čas miestodržiteľom provincie Mesopotamia. Isté je tak len to, že pred svojou proklamáciou za cisára zastával vo vojsku Alexandra Severa funkciu praefecta tironibus, teda dôstojníka zodpovedného za výcvik regrútov, a že medzi vojakmi bol veľmi populárny.
Proklamácia za cisára
[upraviť | upraviť zdroj]Za cisára vyhlásili Maximina v marci 235 vojaci, nespokojní s vývojom vojny proti Germánom, pričom doterajší panovník Alexander Severus bol aj s matkou Mamaeou zavraždený. K revolte došlo vo vojenskom tábore blízko Mogontiaka, dnešného Mainzu. Maximinus sľúbil jednotkám zvýšenie Žoldu i amnestiu a svoje povýšenie oznámil do Ríma senátu, ktorý ich schválil.[4]
Napriek tomu zívala od začiatku medzi Maximinom a urodzenými rímskymi kruhy neprekonateľná priepasť. Senátori cisárom opovrhovali kvôli jeho pôvodu,[5] zatiaľ čo Maximinus dával zreteľne najavo, že sa ich mienkou nemieni riadiť. Spočiatku sa ešte zachovávalo zdanie súladu, a tak bol Maximinus v neprítomnosti prijatý do dvoch významných kňazských kolégií, ale napätie pretrvávalo a postupom doby sa zvyšovalo.[6] Sám Maximinus ako cisár do Ríma nikdy nevstúpil.
Vláda
[upraviť | upraviť zdroj]Maximinus pokračoval vo vojne s Germánmi, ktorú začal jeho predchodca, a podarilo sa mu protivníkov poraziť - zrejme na území dnešného Württemberska. Nato prijal čestný titul Germanicus Maximus (veľký víťaz nad Germánmi), presunul sa k Dunaju a tam energicky vystúpil proti rôznym etnikám za hranicami, predovšetkým proti Sarmatom. O svojich úspechoch podrobne informoval senát.
Na východe obnovil perzský kráľ Ardašír tlak na rímske pohraničia a dobyl niektoré opevnené miesta, k vojenskej výprave proti nemu sa však cisár, plne viazaný na západ, nedostal. V roku 236 stihol ešte vyhlásiť svojho syna Gaia Iulia Vera Maxima za caesara,[7] ale vnútropolitická kríza medzitým nabrala takých obrátok, že cisársku správu zamestnávala ešte dlho po Maximinovej smrti.
Spor sa senátom
[upraviť | upraviť zdroj]Ako už bolo povedané, väčšina senátorov sa s vládou povýšenca Maximina nikdy nezmierila, a hoci mal cisár v komore niekoľko prívržencov, o podpore nemohlo byť ani reči. Maximinus sa opieral výlučne o rýnske légie, ktoré ho vyniesli k moci, a aj za cenu mimoriadnych opatrení sa snažil uspokojiť ich finančné požiadavky. Neudržiaval pritom ani zdanie, že o politike spolurozhoduje senátorské kolégium v Ríme.
Začiatkom roka 238 spôsobili lokálne nepokoje v provincii Africa búrku, ktorá nakoniec Maximina stála vládu i život. Konzulom v Afrike bol vtedy starý senátor Gordián, vážený muž, ktorého zrejme proti jeho vôli proklamovali mladíci z radov miestnej nobility za cisára. Improvizovaná revolta sa rýchlo rozrástla, keď poslovia vzbúrencov dosiahli v Ríme uznanie Gordiána aj jeho syna Gordiána II. zo strany komory. Zdalo sa, že nastane všeobecné povstanie proti Maximinovu režimu, už beztak nie príliš populárnemu.[8] Avšak skôr, než sa mohlo hnutie rozvinúť, zasiahol do udalostí numídijský legát Capellianus, ktorý vzburu potlačil. Obaja Gordianovia prišli o život.
Senátori v Ríme vedeli, že zašli príliš ďaleko a že sa Maximinus bude chcieť pomstiť. Rozhodli sa preto pokračovať v odboji, zvolili spomedzi seba dvoch nových cisárov, Pupiena a Balbina, zatiaľ čo Maximina vyhlásili za verejného nepriateľa. Začala občianska vojna.
Maximinova porážka a smrť
[upraviť | upraviť zdroj]Maximina zastihli tieto správy v Panónii, kde stále ešte viedol vojnu so zadunajskými kmeňmi. Nemeškal a ihneď sa vybral do Talianska, aby zápas čo najskôr rozhodol pre seba. Ale po neúspešnom obliehaní Aquilea stratil rešpekt u svojich vojakov, a tí ho aj so synom Maximom pred hradbami mesta zavraždili.[9] Nad mŕtvym bolo vyhlásené damnatio memoriae.
Poznámky
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Zonaras XII, 16.
- ↑ Herodianos VI, 8.
- ↑ Tvrdenie Historie Augusta (Vita Max. 2, 5), že Maximinovým otcom bol Gót a matkou Alanka, je celkom iste historickou fikciou.
- ↑ Herodianos VI, 8.
- ↑ Nehralo veľkú úlohu, že Maximinus bol medzitým prijatý do stavu jazdcov.
- ↑ Prispelo k tomu aj odhalenie dvoch sprisahaní proti cisárovej osobe.
- ↑ Maximova matka a Maximinova manželka Caecilia Paulina zrejme zomrela už pred rokom 235 - Maximinus dal po prevzatí vlády raziť na jej počesť mince.
- ↑ K malej popularite Maximinovho režime pozri Herodianos VII, 3.
- ↑ Herodianos VIII, 4n.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- BURIAN, Jan. Římské impérium: vrchol a proměny antické civilizace. Praha : Svoboda, 1997. ISBN 80-205-0536-9. S. 237. (česky)
- GRANT, Michael. Římští císařové. Praha : BB art, 2002. ISBN 80-7257-731-X. S. 387. (česky)
- HÉRÓDIANOS. Řím po Marku Aureliovi. Praha : Svoboda, 1975. S. 314. (česky)
- Portréty světovládců II (od Maximinů po Carina). Praha : Svoboda, 1982. S. 302. (česky)
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Maximinus Thrax
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Maximinus Thrax na českej Wikipédii.
Maximinus Thrax
| ||
| Vladárske tituly | ||
|---|---|---|
| Predchodca Alexander Severus |
Rímsky cisár 235 – 238 |
Nástupca Pupienus a Balbinus |
